„Rudá armáda je tu. Město je obsadené. Soveti sú tu.“ To bola správa, ktorá sa 17. octóbra 1939 v panike šírila po celej poľskej dedinke Albertin. Práve som slúžil omšu a raňajkoval, keď onoho pamätného rána pribehli vystrašení farníci, aby mi to povedali.
Obávali sme sa toho od čias, keď bolo jasné, že si Nemecko a Rusko rozdelia Poľsko, ale teraz sa naše obavy naplnili. Rudá armáda dorazila do Albertina. (…)
Ako často si v kľudných časoch zvykáme spoliehať sa na bežnú prax či zavedený spôsob každodenného života ako na prostriedok, ktorý nám vo všetkom pomôže. Všetko považujeme za dané, spoliehame sa sami na seba a na vlastné zdroje, „ubytujeme sa“ v tomto svete a len v ňom hľadáme svoju oporu. Až príliš ľahko pokladáme bezstarostnosť za skutočnú blaženosť a usilujeme sa o bezpečie len v zmysle bezstarostného života. Sme obklopení svojimi priateľmi a majetkom, plynú tak dni jeden za druhým, väčšina z nás sa teší dobrému zdraviu a je spokojná. A nemusíme si želať ani mnoho vecí tohto sveta – nemusíme napríklad bažiť po bohatstve, byť chamtiví či lakomí –, aby sa v nás zrodil pocit, že dôveru je potrebné vkladať práve do bezpečia a dobrého živobytia a že Boh už nie je dôležitý. Je to status quo, na ktorý sa spoliehame, nechávame sa ním unášať z dňa na deň a akosi prehliadame fakt, že za všetkým je Boh, ktorý je našou oporou a záchranou. Považujeme za samozrejmosť, že zajtrajšok sa bude veľmi podobať dnešku, že sa bude odvíjať pokojne, vo svete, ktorý sme si vytvorili, v bezpečí zavedeného poriadku, v ktorom sme sa naučili žiť, nech už je akýkoľvek nedokonalý, a na Boha snáď ani nepomyslíme.
Potom teda Boh musí niečo urobiť, aby zvrátil našu rutinu a znova nám raz pripomenul – rovnako ako Izraelu – že v skutočnosti sme závislí len na ňom, že je to on, kto nás stvoril a určil pre večný život s ním, že veci tohto sveta ani sám tento svet nie sú naším trvalým určením, ale že patríme jemu, k nemu máme vzhliadať a vo všetkom sa na neho obracať. A potom možno musí dopustiť, aby sa celý svet obrátil naruby, a on nám tak pripomenul, že svet nie je naším trvalým príbytkom ani posledným osudom, a my tak prišli k rozumu, pochopili pravé hodnoty a obracali sa stále viac k nemu, aj keď zpočiatku máme v hlave len plno otázok a výčitiek.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mne vedie, 1. kapitola)
