Nemyslite si, že pokora mi bráni uznať Božie dary. Viem, že vo mne urobil veľké veci a denne o tom šťastne spievam. Pamätám, že viac musí milovať ten, komu bolo viac odpustené, preto sa snažím urobiť zo svojho života úkon lásky a netrápim sa už, že som len malá duša. Naopak, mám z toho radosť. Preto sa odvažujem dúfať, že sa „už čoskoro protrhne závoj viery“, ale nie preto, že som pripravená. Cítim, že nebudem pripravená nikdy, ak ma Pán sám nepremení. Môže to urobiť v jedinom okamihu. Po všetkých milostiach, ktorými ma zahrnul, čakám ešte na milosť jeho nekonečného milosrdenstva.
(Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre, list 224, abbé Belliérovi, 25. apríla 1897)
