Ako spomienku na dnešné 120. výročie narodenia básnika Jana Čepa /31. 12. 1902 – 25. 1. 1974/, a zároveň ako malé silvestrovské bilancovanie zverejňujeme Čepovu „Modlitbu“, ktorá vyšla tlačou ako novoročná pohľadnica v roku 1940.
Bože môj,
nemôžem ťa spoznať inak,
priblížiť sa k tebe inak
než skrze tvojho vteleného Syna.
A predsa sa často pýtam, keď čítam evanjeliá:
Keby som bol medzi tými,
ktorí ho poznali na cestách Palestíny,
či by som počul jeho zavolanie;
alebo či by som ho nebol zaprel ako Peter,
keď ho videl odsúdeného;
či by som si nebol zúfal,
keby som počul jeho posledný výkrik na kríži.
Je pravda,
že som ho potom opäť uvidel s nimi,
keď sa im zjavili zmrtvýchvstalý;
šiel som kus cesty s dvoma učeníčkami z Emaus,
kým ho spoznali v hostinci
pri lámaní chleba.
Ale potom
ako sa môžem ospravedlniť,
ako sa vysvetliť sám sebe?
Jednal som toľkokrát,
ako by som ho nepoznal,
ako by som na sebe necítil v každom okamihu jeho pohľad;
ako by som si mohol vždy robiť,
čo sa mi zapáči,
a nestarať sa o jeho vôľu
a o jeho lásku.
A teraz sa môj pozemský čas blíži ku koncu,
moja telesná smrť prichádza bližšie.
Do akých obzorov sa otvoria oči mojej duše,
až prekročím prah?
Akého uvidím sám seba,
až sa uvidím tak,
ako ma videl Boh celý čas môjho života?
V akej podobe uvidím tvár tých,
ktorí ma predchádzali v smrti
a ktorých som miloval najviac na tejto zemi;
ktorých som však predsa miloval tak zle?
Aké bude moje stretnutie so Skutočnosťou
svrchovanou a úplnou?
Nebudem zrazený pred pohľadom toho,
ktorý ma videl a miloval vo všetkých okamžikoch
môjho života,
kdežto ja sám som sa tak často tváril,
že ho nevidím.
Zostáva však stále ešte prekročiť prah,
povedať na shledanú tým,
ktorí mi boli v živote najbližší
a ktorí budú kľačať pri mojom smrteľnom lôžku.
Bude ešte treba premôcť
onu poslednú a svrchovanú úzkosť,
onen zvyšok neistoty,
ktorá je viazaná k nášmu telesnému údolu.
Pane, Ježišu Kristе,
ktorý si cesta, pravda a život,
ty vieš, že v teba verím;
pomôž mi však premôcť moju nedôveru!
Buď so mnou čím ďalej tým viac
na tej poslednej časti mojej pozemskej cesty
a pomáhaj mi,
aby som bol čím ďalej tým viac prítomný pred tebou.
Aby som mohol odpovedať na tvoju opakovanú otázku tak,
ako ti odpovedal Šimon Peter pri jazere Tiberiadskom
po trojím zapretí na dvore Kajfášovom:
Pane,
ty vieš, že ťa milujem!
(Jan Čep /1902–1974/, Modlitba)
