Mesiac po smrti našej svätej Matky vypukla v komunite chrípková epidémia. Bola som na nohách sama so dvoma ďalšími sestrami, nikdy nebudem schopná povedať všetko, čo som videla, aký sa mi zdál život a všetko, čo pomíňa. Deň mojich devätnástich narodenín bol oslavený jedným úmrtím, čoskoro po ňom nasledovali dve ďalšie. V tom čase som sa sama starala o sakristiu, moja vedúca v tejto práci bola veľmi vážne chorá a ja som musela pripravovať pohreby, otvárať mreže chóru na svätú omšu atď.
Pán Boh mi dal v tom čase mnoho milostí a síly, dnes sa pýtam, ako som mohla bez strachu robiť všetko, čo som robila. Smrť vládla všade, najviac choré sestry boli ošetrované tými, ktoré sa samy sotva vliekli, keď nejaká sestra vydýchla naposledy, museli sme ju nechať o samote… Ale uprostred tejto opustenosti som cítila, že Pán Boh nad nami bdie.
(sv. Terezia od Dieťaťa Ježiša, rukopis A;
Terezia spomína návrat epidémie na prelome rokov 1891 a 1892 – spomínaná Matka Jenovéfa zomrela 5. decembra, ďalšie tri sestry začiatkom januára;
hlavná vlna 1889/90 mala len vo Francúzsku 70 000 obetí; na porovnanie: dnes Francúzi evidujú niečo cez 70 000 obetí covidu.)
