Chcem Ti povedať, aké bolestne ma prekvapilo oznámenie o smrti p. Auffraye. Vyriď prosím pani de Margerie moju úprimnú sústrasť. Myslím však predovšetkým na Teba, ktorá tým strácaš ochrancu a priateľa. Neviem, prečo (alebo skôr viem až príliš dobre prečo) si predstavujeme, že prostredie nášho života musí trvať rovnako dlho ako my sami. Nemôžeme si pripustiť, že tí, ktorých sme odjakživa poznali alebo ktorých sme jedného dňa zaradili medzi definitívne opory a vonkajšie okolnosti našej osoby, by zmizli skôr než my… Ako by nesčetné trhliny, ktoré vznikajú každý deň pred našimi očami, museli vždy rešpektovať ten malý okruh našich náklonností. – Rád by som, aby Ťa táto nová bolesť a sklamanie, ktoré sa prikladajú k toľkým ďalším, nevyviedli z miery. Nemáme iný trvalý príbytok než Nebo: to je vždy stará pravda, ktorej sa musíme stále učiť a s ktorou sa zmierime len pod ranami bolestných skúseností. (…) Prosím nášho Pána, aby Ti dal pocítiť, že On Ti môže a chce nahradiť všetky ľudské opory, ktoré Ti odnímá.
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 9. apríla 1916;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, Malvern 2021)
