Titus Brandsma (1881–1942)
Musíme najprv vnímať Boha ako najhlbší základ nášho bytia, ktorý je ukrytý v najhlbšom vnútri našej prirodzenosti, ale predsa ho možno vidieť a nahlížet. Tento základ môžeme jasne poznať svojím rozumom, a keď si ho budeme pravidelne pripomínať, budeme ho mať intuitívne stále pred očami a potom nebudeme uctívať Boha len vo vlastnom vnútri, ale rovnako tak v podstate všetkého stvoreného, v ľuďoch, v prírode, vo vesmíre – všadeprítomného a všetko prenikajúceho dielom svojich rúk.
Pobývanie a pôsobenie Boha v nás nemá byť len predmetom intuitívneho poznania, ale má sa prejavovať v našom živote, v našich slovách i skutkoch, má vyžarovať z celej našej bytosti a z nášho vystupovania. ... Ťažko nám niečo spôsobuje pojem Boha tak drahý a pritažlivý ako predstava, že Boh v nás prebýva, smieme ho v sebe objaviť a pozorovať, že prebýva vo všetkom, čo nás obklopuje a že v celom našom živote môže zažiariť Božia prítomnosť v našom vnútri.
Ľudský duch – napriek veľkému pokroku – predsa zostáva v mnohých oblastiach hrozne zaslepený, takže už nie je schopný vidieť Boha. Táto zaslepenosť ale neznamená úplnú slepotu. Síce z veľkej časti vyplýva z akýmsi ‚chorobného‘ mentálneho nastavenia, ktoré zatienilo zrak, preca si však kladiem otázku, či ‚predmet‘, ktorý túžime vidieť, sme ‚predstavili‘ v dostatočnom svetle a či sa nemáme pokúsiť ho ‚osvetliť‘ a ‘exponovať‘ takým spôsobom, aby ho mohol zaregistrovať aj ten, ktorého zrak je narušený a zaslepený. Obraz Boha je taký bohatý a možno ho nahlížet z tolika uhlov pohľadu, že sa musíme veľmi chrániť toho, aby sme sa opierali len o to ‘staré’ a zvestovali len tradičné predstavy. Nová doba potrebuje nové spôsoby.
(Titus Brandsma, Engagierte Mystik, 61nn. 36n)
