Človek túži po tom, aby bol stále znovu obdarovávaný bytím, aby mohol vyčerpať to, čo mu okamih zároveň dáva i berie. Nechce sa vzdať toho, čo mu dáva plnosť, a chcel by byť bez konca a bez hraníc, aby to mal úplne a ustavične. Radosť bez konca, šťastie bez tieňa, láska bez hraníc, vystupňovaný život bez ochabnutia, čo najmäcnejší čin, ktorý je zároveň dokonalým pokojom a uvoľnením od všetkých napätí – to je večná blaženosť (…) To je bytie, o ktoré človeku v jeho živote ide.
(Edith Stein /1891–1942/, Welt und Person; 110)
