Rád by som ešte pripojil jednu malú poznámku, nezanedbateľnú pre každodenný život. Súčasťou určitej formy zbožnosti, dnes možno menej užívanej, ale ešte donedávna dosť rozšírenej, bola myšlienka, že malé každodenné námahy, ktoré nás zaťažujú a prichádzajú nečakane ako malé, viac či menej cítené bodnutia, je možné „obetovať“, a tak im dať zmysel. V tejto zbožnosti bola bezpochyby celá rada nezdravých a prehnaných vecí, ničméně je potrebné sa pýtať, či tiež neobsahovala niečo podstatné, čo by mohlo byť užitočné. Čo vlastne znamená „obetovať“? Títo ľudia boli presvedčení, že svoje malé námahy a starosti môžu zapojiť do jedného veľkého Kristovho spolutrpenia, čím prispievajú do veľkého pokladu súcitu-súcitnosti, ktorý ľudstvo nevyhnutne potrebuje. A tak aj drobné nepríjemnosti všedných dní by mohli získať zmysel a prispieť tak do celkovej bilancie dobra a lásky medzi ľuďmi. Možno by sme sa mali pýtať, nie sú tu skryté možnosti aj pre nás.
(pápež Benedikt XVI., encyklika Spe salvi, odst. 40)
