Mária Petyt (1623–1677)
Prekrásne božské Dobro sa ukazuje človeku s preveľkou líbeznosťou, plnou rozkoše a života, a zjednáva mu také naplnenie, že to nemožno popísať. Usmieva sa na dušu neobyčajným spôsobom, a preto je nazývam pôvabnou tvárou môjho božského Milovaného.
Keď sa toto najvyššie Dobro ukáže, duša je okamžite uchvátená a vzlietne k nemu s vášnivou vroucou láskou; vzplane, túži sa mu priblížiť, láskyplne sa k nemu pripútať, objímať ho a zakúšať. Toto je láskou naplnené, šťastné stretnutie s Milovaným; a keď ma môj Nejmilejší učiní hodným svojho priateľstva a chce opätovať môj zamilovaný vzlet, moje vzplanutie a moju láskyplnú starostlivosť, priblíži sa k duši, vtisne sa do jej vnútra a ju si vtisne do svojho vnútra.
Mocou vzájomnej lásky sa obaja premenia jeden v druhého a zjednotia sa. Toto je zjednotenie, v ktorom prestáva akýkoľvek rozdiel medzi Stvoriteľom a tvorom, pretože obaja sú láskou staveni v jedno.
Na začiatku tohto zjednotenia som dobre vnímala, že Kristus sa zároveň skláňa k človeku. Trochu ho k sebe pritiahne a pobozká ho svojimi ústami bozkou pokoja. Vtiskne človeka do svojho vnútra, premení ho v lásku, "strávi ho" a zjednotí sa so sebou. To sa deje takmer rovnakým spôsobom ako zjednotenie s božstvom, avšak nie so rovnakou vroucnosťou a s rovnakou zažívateľnou útěchou.
Keď vidím svojho milovaného Ježiša, ktorý na mňa hľadí s láskou a usmieva sa na mňa, okamžite procitnem zo spánku lásky, bežím k nemu, objímem ho a on ma vezme do náručia so slovami prekypujúcimi láskou, s milostnými vzdychmi. Je to ako nemá reč, ktorá zaznie len letmo, len napoly ... Mnohdy sa ma Milovaný dotkne ako prvý, priateľsky ma objíme a s láskou ma pobozká; tak sa so mnou mazná a ja, zemdlená, klesám a spočívam v jeho náručí. Takto o neho opretá upadám opäť do vrouceho spánku lásky. Niekedy sa napoly prebudím kvôli sladkému vyvieraniu lásky vo svojom vnútri alebo preto, že myslím na Milovaného, ktorého chcem o niečo poprosiť. Zostávam láskyplne obracaná k Milovanému, ale láska nemôže dlho spať alebo odpočívať, nýbrž je z prirodzenosti aktívna a chce byť stále niečím zamestnaná.
Milovaný sa vo mne zabýval a zvolil si mňa za miesto svojho odpočinku ... Moje srdce je "dvorom rozkoší", v ktorom sa Milovaný raduje a v ktorom nachádza potešenie. Ó žiarlivý Milovníku! Milovaný, zbláznený (smie sa takto hovoriť?) láskou! Nechceš strpieť ani jediný "zatúlaný" pohľad; už ma napomínaš: Dívaj sa na mňa! Nestačím ti? Sytím ťa, teším ťa, som tvojím naplnením; som celkom tvoj a ty si celkom môj.
Má duša odpovedá ako ozvena, áno, ako dvojitá ozvena: Áno, môj Nejmilejší, som celkom tvoja a pre teba, a ty si celkom môj a pre mňa – bez primiešania tvorov. Potom sa zdá, že srdce sa úžasným spôsobom otvára a rozširuje v Bohu, takže je schopné prijať Milovaného a zjednotiť sa s ním prostredníctvom jasného poznania a čistej lásky.
Vnútorné svetlo a moja skúsenosť ma učia, že pre človeka, ktorý objavil a našiel "obnaženého" ducha v jeho vroucom, duchovnom a skrytom pôsobení lásky, už nikdy nebude existovať zima, noc alebo vyprahnutosť, nýbrž len leto, deň a slnečný svit, a že je tvárou v tvár svojmu Milovanému už nikdy neztratí. Môže sa totiž s takou ľahkosťou venovať patreniu na Boha a ochutnávaniu jeho prítomnosti vo svojom vnútri, ako napríklad kľúčom otvoriť izbu a vstúpiť, aby tu hovoril so svojim priateľom.
Prewzaté z knihy: Leben aus dem Nichts
Autor: Mária Petyt
Vydal: Vier-Türme-Verlag Münsterschwarzach, 1995
Vybral a preložil: Norbert Žuška, OCarm.
