Popoludňajší pokoj je naplnený úplne nezvyčajnými odtieňmi farieb. Pozerám sa na obraz fra Angelica a cítim sa ako na konci adventu, čo je dnes. Angelico vedel, ako ju namaľovať. Je štíhla, nesmierne vznešená a nevstáva, aby sa stretla s anjelom. Matko, učiň ma tak pravdivým, ako je tento obraz. Až do hĺbky duše pravdivým, pravdivým. Nech nemám žiadnu myšlienku, ktorá by nemohla kľačať pred tebou na tomto obraze… Je koniec adventu a popoludnie je svieže očakávaním. … Ona je tu a naplnila miestnosť niečím, čo je jedinečne jej vlastné, príliš čisté, než aby som to vedel oceniť. Ona je tu s tónom svojho očakávania.
(Thomas Merton /1915–1968/, denníkový zápis z 23. decembra 1949)
