Ďalším typickým spôsobom prenasledovania počas španielskej občianskej vojny boli hromadné popravy. V Barbastri bola vraždou 42 študentov a šiestich predstavených úplne vyhladená bohoslovecká seminár. Z dňa 13. augusta 1936, keď bolo zabitých už 29 seminaristov, sa zachoval list zvyšných študentov, ktorí očakávali svoju popravu:
„Trávime deň vzájomným povzbudzovaním k mučeníctvu, modlíme sa za svojich nepriateľov a za náš drahý inštitút. Akonáhle prichádza chvíľa, keď je určená ďalšia obeť, všetci v sebe máme posvätný pokoj a dychtíme počuť svoje meno, aby sme vyšli a postavili sa do radu s vyvolenými; očakávame tú chvíľu s veľkorysou nedočkavosťou. Keď tento okamih niektorým nastal, videli sme, ako bozkávajú povrazy, ktorými ich zväzovali; ďalší adresovali slová odpustenia ozbrojenému davu. Keď nastúpili do nákladného auta, aby odišli na cintorín, počuli sme ich volať: „Nech žije Kristus Kráľ!“ A dav odpovedal zurivo: „Nech zomrú! Nech zomrú!“ Ale nič ich nezastrašilo…“
José Diaz, generálny tajomník španielskej sekcie 3. internacionály, v marci 1937 tvrdil: „V provinciách, kde máme moc vo svojich rukách, cirkev už neexistuje. Španielsko ďaleko prekonalo dielo Soviets, pretože tu je cirkev v súčasnosti vyhladená.“
(Andrea Riccardi, Stoleté mučeníkov)
