Následujúce texty napísal Titus Brandsma (1881–1942) po svojom zatknutí 19. januára 1942 vo väzení v Scheveningen, v cele č. 577.
Je potrebné, aby tu, v tejto holé cele, niečo prehovorilo! Pred sebou som si zbudoval malý oltár, alebo ako to nazvať. V mojej cele ležala šachovnica s kameňmi na hru dámy... Takisto tu bol arch balicího papíru. Do neho som šachovnicu zabalil a doutníkovou ihlou – človek si musí vedieť poradiť, nôž a nožnice mi boli odobraté – som urobil do papiera malé vrypy, medzi ktoré som medzi sebou vložil tri malé obrázky z môjho breviára. Tak mám presne pred sebou obraz Ježiša na kríži, nie celý, ale predsa len peknú bustu s ranou v srdci. Na jednej strane som upevnil sv. Tereziu (z Avily) s jej výrokom mori aut pati (zomrieť alebo trpieť); na druhej strane potom sv. Jána od Kríža s jeho pati et contemni (trpieť a byť pohrdán). Našiel som ešte dve ihly; jednu som použil, aby som pod týmito tromi vyobrazeniami pripevnil ešte papier na šírku, na ňomž bol Tereziin výrok: Nada te turbe (nič ťa nech zmätie) atď. (1), v strede: Boh tak blízky a vzdialený, Boh je vždy prítomný a nakoniec môj vlastný výrok: Prenez les jours comme ils arrivent (ber dni tak, ako prichádzajú) atď. Nemal som v breviári žiadny voľne vložený obrázok Panny Márie, a predsa aj jej obraz patrí do cely karmelitána. I s tým som si vedel poradiť. V časti breviára, ktorú práve používame a ktorá mi našťastie zostala, je na začiatku nádherné vyobrazenie Panny Márie Karmelskej od Anny Márie von Oer. Môj breviár je doširoka otvorený na tomto vyobrazení na hornom z dvoch rohových prkének vľavo nad posteľou. Stačí mi, aby som od stolu krátko pohlédol doprava, a mám pred sebou jej krásne vyobrazenie. Keď ležím na posteli, môj pohľad najprv padne na túto nositeľku hviezd, Spes omnium Carmelitarum (Naději všetkých karmelitánov).
Beata Solitudo (šťastná samota). Už sa tu v tejto malej cele cítim úplne ako doma. Ešte som sa tu nenudil. Som sám, to áno, ale nikdy mi dobrý Boh nebol tak blízko. I keď nemôžem vychádzať k ľuďom ani ľudia nemôžu prichádzať ku mne, mám chuť kričať radosťou, pretože On sa mi dal znovu nájsť vo svojej plnosti. On je teraz mojím jediným útočiskom a ja sa cítim šťastný a v bezpečí. Chcem tu ostať navždy, ak On to tak zariadi. Málokedy som bol tak šťastný a spokojný.
(1) Celá Tereziina báseň, z ktorej je výrok vyňat, znie:
Nič ťa nech zmätie,
nič ťa nech desí,
všetko pomíňa.
Boh sa nemení,
trpezlivosť
dosiahne všetkého.
Kto má Boha,
tomu nič nechýba.
Len Boh stačí.
Prenesené z knihy: Grundkurs Spiritualität des Karmel
Autor: Elisabeth Hense, TOCarm.
Přeložil a upravil: Norbert Žuška, O.Carm.
