Keď prijímame ako dobré všetko, čo chce Boh, neprijímajme to s tupou odovzdanosťou. Kristus bol a je jedným z nás, okrem hriechu. Nebol a nie je chladný a bez citu. Kristus nebol stoikom, bol ľudský. Chcel, aby naše biedne šťastie bolo aj jeho šťastím. Pokladal za krásne, že bol milovaný matkou a priateľmi. Chcel zažiť ľudské starosti, životné skúšky, nádeje i sklamania. Trpel a nestydel sa za to, že trpí, nestydel sa ukázať svoje utrpenie. Plakal a neskrýval, že plače. Mal úzkosť z utrpenia a smrti. Všetci jeho priatelia mohli vidieť, že trpel a bál sa. Nie je to naše biedne trpiace telo, ale hĺbka duše, ktorá prijíma Božiu vôľu. V najhlbšom vnútri, v najtajnejšom „ja“, tam, kde sídli naša viera, kde sa naša láska upína ku Kristovi, tam prijímame Božiu vôľu.
(P. Albert Peyriguere /1883–1959/, korešpondencia, list z 16. januára 1954)
