Pripúšťam, že na začiatku, keď Boh začína udeľovať tieto milosti, duša nie je taká silná. (…) Ale keď sa duša tak úzko spojí so samým Milosrdenstvom, v jeho svetle poznáva svoju ničotu a koľko jej bolo odpustené, nemôžem veriť, že by aj ona nevedela odpustiť tomu, kto ju urazil. Pretože si uvedomuje dary a milosti, ktorými ju zahŕňal, a vidí jasné znaky jeho veľkej lásky k sebe, raduje sa, že mu aspoň niečím môže dokázať svoju lásku.
(Terézia od Ježiša, Cesta k dokonalosti XXXVI,12)