Správa o stave cirkvi v Španielsku, ktorú predniesol baskický republikánsky minister Manuel de Irujo (1) na schôdzi kabinetu dňa 7. januára 1937:
„Reálna situácia cirkvi od júla minulého roka na celom území, ktoré zachovalo vernosť republike (pokiaľ nepočítame baskické provincie), je nasledujúca:
a) Všetky oltáre, obrazy a bohoslužobné predmety boli až na malé výnimky zničené, vo väčšine prípadov ich zhanobením.
b) Všetky kostoly boli zrušené a bolo v nich úplne prerušené konanie bohoslužieb.
c) Veľká časť chrámov bola spálená a v Katalánsku sa tak dialo pravidelne.
d) Úložiská a oficiálne inštitúcie obdržali zvony, kalichy, monstrancie, svietniky a ďalšie bohoslužobné predmety, roztavili ich a použili tento materiál na priemyselné využitie alebo tiež na vojenské účely.
e) V kostoloch boli postavené sklady všetkého druhu, tržnice, garáže, stáje, ubytovacie zariadenia či útulky, alebo boli využité inak…
f) Všetky konventy boli vyklizené a náboženský život v nich bol prerušený. Budovy, bohoslužobné predmety a akékoľvek iné statky boli okupované, spálené, vydrancované a zdemolované.
g) Kňazi a rehoľníci boli zatknutí, uvrhnutí do väzenia a bez procesov po tisícoch postrieľaní. K týmto činom, hoci v menšom počte, dochádza stále, a to nielen na dedinách, kde je na predstaviteľov cirkvi usporiadaný hon a sú barbarsky zabíjaní, ale aj vo väčších sídlach a mestách. Vo väzeniach v Madride, v Barcelone a v ďalších veľkých mestách sú stovky zatknutých, ktorí sa tam ocitli bez známeho dôvodu okrem toho, že sú kňazmi či rehoľníkmi.
h) V súčasnosti je úplne zakázané súkromne vlastniť sväté obrazy a bohoslužobné predmety. Polícia vykonáva domáce prehliadky a pátra vnútri domov, v intímnom prostredí jednotlivcov či rodín, a násilne a s výsmechom ničí obrazy, tlačoviny, náboženské knihy a všetko, čo má čokoľvek spoločné s náboženským vyznaním alebo je mu podobné.“
(1): Manuel de Irujo /1891–1981/, právnik, líder baskickej nacionalistickej strany, sa ako minister /od 26. 9. 1936; od roku 1939 v exile/ snažil o oslobodenie uväznených kňazov a rehoľníkov a o obnovu bohoslužobného života. Vo svojej správe dokladá rozpor medzi ústavou, ktorá i vtedy zaručovala slobodu vyznania, a faktickou situáciou v krajine.
(A. Riccardi, Století mučedníků, KNA 2014, s. 346)
