Pozorujem, že prvé teplé jarné dni vo mne niečo trhajú; spoznáš to na sebe tiež. Keď sa príroda opäť prebúdza k životu, ale náš vlastný život a dejinné zväzky, v ktorých žijeme, dodnes nehybne setrvávajú v nevyriešenom napätí, pociťujeme tento rozpor zvlášť silno; alebo vlastne to snáď nie je nič iné než túžba, a potom je dosť dobré, že ju opäť raz silno pociťujeme; pokiaľ ide o mňa, musím rozhodne povedať, že som po mnoho a mnoho rokov nežil síce bez cieľov, úloh a nádejí, ktoré ma úplne pohltili, ale predsa len bez osobnej túžby; a snáď práve tým človek predčasne zostarol. Všetko to začalo byť príliš „vecným“; nejaké ciele a úlohy má dnes skoro každý, všetko sa nesmierne zvecňuje a zpredmetňuje, ale kto si dnes ešte trúfa mať silný osobný cit, skutočnú túžbu; kto sa bude namáhať a mrhať silami, aby v sebe uchoval túžbu, šlechtil ju a nechal prinášať plody? (…) My sa ale chceme tešiť z toho, čo nás ešte dokáže trochu silnejšie uchvátiť, a bolesti s tým spojené pokladať za bohatstvo. Vysoké napätia dávajú silné iskry (alebo to podľa fyziky nesúhlasí? V tom prípade to prelož do správneho jazyka!).
(Dietrich Bonhoeffer /1906–1945/, dopis z nacistického väzenia, priateľovi, 11. apríla 1944;
citované podľa knihy Dietrich Bonhoeffer, Odpor a odovzdanie, Listy z väzenia. Kalich 2023)
