Prvých štyridsaťštyri rokov života som sa v podstate pripravoval na dráhu katolíckeho kňaza. Narodil som sa a bol som vychovávaný v rímskokatolíckej rodine, chodil som do rímskokatolíckych škôl a viedol som život, v ktorom som sa stretával výhradne s rímskymi katolikmi. Bol som rímsky katolík, nie protestant. Bol som kresťan, nie moslim, budhista ani hinduista. Bol som veriaci, žiadny pohan. Bol som beloch, nie černoch atď. Tieto veľmi zreteľné hranice mi dávali pocit, že som zaujal správne miesto, že som plne chránený, v naprostom bezpečí. Nikdy som sa nestretol s nikým, kto by sa rozviedol, opustil kňazský stav alebo bol gay. Mal som úplne jasnú predstavu o tom, čo budem robiť, až sa stanem kňazom. Znal som to pravé učenie a vedel som, akou cestou sa vydať, aby som mohol viesť mravný život. Počas šiestich rokov výuky v seminári som dostal úplne jasne formulované pokyny, obklopený ľuďmi, ktorí obdržali tie isté pokyny…
Počas rokov som však pochopil, že protestanti patria k cirkvi rovnako ako katolíci, že hinduisti, budhisti a moslimovia veria v Boha rovnako ako kresťania, že pohania sa môžu navzájom milovať rovnako ako veriaci, že ľudská pýcha je mnohorozmerná, že homosexuálne orientovaní ľudia majú v rámci kresťanskej komunity jedinečné poslanie, že chudobní náležia k samotnému jadru cirkvi a že Duch Boží vane, kudy chce. Všetky tieto zistenia postupne prelomili mnoho bariér okolo mojej kedysi bezpečnej záhrady a ich zásluhou som si tiež plne uvedomil, že Božia zmluva s Božím ľudom zahŕňa každého človeka. Pre mňa osobne nastal čas hľadania, kladenia otázok a mučivého zápasu, čas hlbokej osamelosti, čas, v ktorom nechýbali ani okamihy bolestnej vnútornej neistoty a dvojznačných záverov. Ježiš, ktorého som spoznal v mladosti, zomrel. Vydal som sa po skľučujúcej ceste do Emauz a začal som počúvať hlas Kohosi, kto sa ku mne na mojej púti pripojil.
(Henri Nouwen /1932–1996/, My history with God)
