Posledná meditácia trojdňovej rekolekcie, ktorú pre účastníkov synody o synodalite predniesol 3. októbra 2023 P. Timothy Radcliffe OP, nesie názov Duch Pravdy.
Učeníci vidia Pánovu slávu, vidia svedectvo Mojžiša a Eliáša. Teraz si trúfajú zostúpiť z hory a ísť do Jeruzalema. V dnešnom evanjeliu (Lk 9,51–56) sme ich zastihli na ceste. Stretávajú sa so Samaritánmi, ktorí sa postavili proti nim, pretože mieria do Jeruzalema.
Bezprostrednou reakciou učeníkov je myšlienka zvolať oheň z neba a Samaritánov zahubiť. Nie je divu, veď pred chvíľou na hore videli Eliáša, ktorý sa podobne zachoval k Baalovým prorokom. Pán ich však kárá. Stále ešte neporozumeli ceste, na ktorú ich vedie.
V priebehu nadchádzajúcich troch týždňov aj my môžeme byť v pokušení zvolať oheň z neba na tých, s ktorými nesúhlasíme. Naša spoločnosť je takého spaľujúceho hnevu plná. Pán nás však povzbudzuje, aby sme destruktívne nutkanie z nášho stretávania vylúčili.
Táto všetko prenikajúca zloba pramení zo strachu. My sa ale nemáme čoho báť. Pán nám sľúbil svojho Ducha, ktorý nás uvedie do celej pravdy. V noci pred svojim utrpením Ježiš povedal: „Mal by som vám ešte mnoho iného povedať, ale teraz by ste to nemohli uniesť. Ale až príde on, Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy. On totiž nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť to, čo uslyší, a oznámi vám, čo má prísť“ (Jn 16,12–13).
Aby sa na ceste objavil akýkoľvek konflikt, buďme si istí: Duch pravdy nás vedie do celej pravdy. Nebude to jednoduché. Ježiš učeníkov varuje: „Mal by som vám ešte mnoho iného povedať, ale teraz by ste to nemohli uniesť.“ Peter v Cesareji Filipovej nechcel ani počuť, že Ježiš musí trpieť a zomrieť. Posledný večer pred Ježišovou smrťou neunesol pravdu, že sám Ježiša zaprie. Byť uvádzaný do pravdy znamená počuť nepríjemné, ťažko stráviteľné veci.
Aké sú pravdy, ktorým dnes čelíme len ťažko? Do hĺbky nás zraňuje rozsah sexuálneho zneužívania, korupcie a skazenosť v Cirkvi. Je to ako nočná mora, z ktorej by sme sa radi prebudili. Keď sa však odvážime sa tejto zahanbujúcej pravde pozrieť do očí, pravda nás oslobodí. Ježiš sľubuje, že „budete síce zarmútení, ale váš zármutok sa obráti v radosť“ (Jn 16,20), tak ako žena rodí v bolestiach. Tieto synodné dni budú občas bolestivé, ale necháme-li sa viesť Duchom, budú to pôrodné bolesti znovu sa rodiacej Cirkvi.
To je naším svedectvom spoločnosti, ktorá tiež uteká pred pravdou. Anglický básnik T. S. Eliot /1888–1965/ sa domnieval, že „ľudské plemeno nesnesie príliš veľa pravdy s ohľadom na skutočnosť“ (1). Rižeme sa do ekologickej katastrofy, ale naše politické špičky sa tvária, že sa nič nedeje. Náš svet je krížený chudobou a násilím, ale bohaté krajiny nechcú vidieť milióny našich bratov a sestier, ktorí trpia a hľadajú domov.
Západná spoločnosť sa bojí pravdy, že sme zraniteľné, smrteľné bytosti, muži a ženy z mäsa a kostí. Vyhýbame sa pravde o svojich telesnosti, hráme si na to, že si svoju identitu môžeme určiť podľa ľubovôle, ako by sme boli len mysľou, a nie tiež telom. Storno-kultúra znamená, že ľudia, s ktorými nesúhlasíme, musia byť umlčaní, anulovaní, tak ako chceli učeníci zvolať oheň na Samaritánov, ktorí neprijali Ježiša. Čo sú tými bolestnými pravdami, ktorým sa naši bratia a sestry všetkých kontinentov boja vystaviť? Odpoveď nepřísluší mne…
Keď sa odhodláme byť pravdiví ohľadom toho, kým sme – smrteľné, zraniteľné, zlyhávajúce bytosti, bratia a sestry v Cirkvi, ktorá bola vždy hrdinská a zkažená zároveň, až potom môžeme hovoriť s autoritou k svetu, ktorý hladovie po pravde, aj keď sa bojí, že je nedosiahnuteľná. To si žiada odvahu, ktorú Tomáš Akvinský vyjadroval slovami fortitudo mentis - sila mysle vidieť veci také, aké sú, žiť v reálnom svete. Černošská básnička Maya Angelou /1928–2014/ to opísala takto: „Odvaha je tou najdôležitejšou cnosťou, pretože bez nej nemožno dôsledne praktikovať žiadnu inú cnosť.“ (2)
Keď sa sv. Oscar Romero /1917–1980/ vracal domov do Salvadoru, vyhlásil imigračný úradník: „Tu prichádza pravda.“ Romero bol pravdivý ohľadom smrti. Raz si na lavičke rozprával s priateľom a pýtal sa ho, či sa bojí zomrieť. Priateľ odpovedal záporne. „Ale ja áno,“ vyhlásil Romero, „ja sa bojím zomrieť.“ Práve táto pravdivosť učinila jeho mučeníctvo také krásne. Od chvíle, keď sa pozeral na zohavené telo svojho priateľa, jezuitu Rutilia /bl. Rutilio Grande, 1928–1977/, vedel, čo ho čaká. Romero bolo zavraždené telo bolo nájdené spotené. Zjavne videl človeka, ktorý sa ho chystal zabiť, mal strach, ale neutiekol.
Noc pred svojím utrpením upozornil Ježiš učeníkov, že zostanú-li v ňom, na pravom vinnom kmeni, budú ako ratolesti prestrihávané, aby niesli viac ovocia. Počas synody môžeme toto prestrihávanie zažiť! Je to preto, aby sme niesli viac ovocia. Môže to znamenať prestrihávanie a očisťovanie od ilúzií a predsudkov, ktoré máme o sebe navzájom, od strachov a úzkoprsých ideológií, od pýchy…
Nechcelo sa mi o tejto veci rozprávať osobne, ale jeden z mojich mladých spolubrátrov ma presvedčil. Teda: pred pár rokmi som absolvoval rozsiahlu, sedemnásťhodinovú operáciu. Rakovina čeľuste. Strávil som v nemocnici päť týždňov, neschopný sa najesť ani napiť, často zmätený kde vlastne som, kto som… Bol som vysvlečený za svoje ľudskej dôstojnosti a aj v tých najzákladnejších potrebách plne závislý na pomoci druhých ľudí. Bolo to kruté prestrihávanie. Bolo to však aj požehnanie. V čase bezmoci som si nemohol nárokovať sebemenšiu dôležitosť, nemohol som dosahovať žiadne výsledky. Bol som ako každý iný pacient na našom oddelení, chorý, pripútaný na lôžko, nemajúci čo dať. Ani modliť som sa nemohol. Vtedy sa mi zase o trošku viac pootevřeli oči pre naprosto zdarma dávanú, nijak nezaslúženú Pánovu lásku. Nemohol som robiť nič, čím by som si ju zaslúžil. A bolo úžasné, že som ani nemusel.
Duch prebýva v každom z nás a spoločne nás uvádza do celej pravdy. Mým svetiteľom bol biskup Butler /Christopher Butler OSB, 1902–1986/, veľká osobnosť, jediný účastník 2. vatikánskeho koncilu, ktorý hovoril perfektnou cicerónskou latinou! S obľubou hovoril: „Nemejme strach, že by pravda mohla ohroziť pravdu!“ (3) Ak to, čo hovorí druhý, je skutočne pravda, potom to nemôže predstavovať žiadne nebezpečie pre pravdu, ktorú si cením ja. Musím len otvoriť svoje srdce a myseľ pre priestrannosť božskej pravdy. A ak sa domnievam, že to, čo druhý hovorí, pravda nie je, musím to so všetkou pokorou povedať. Nemci majú pôvabné slovo „Zwischenraum“. Nakolko mu rozumiem, tak to znamená, že plnosť pravdy sa nachádza v priestore medzi nami, keď spolu hovoríme. Božie tajomstvo sa vždy odhaľuje v nezaplnenom priestore – prázdnou plochou medzi krídlami cherubínov na arše úmluvy počínajúc a prázdným hrobom končiac.
Stret zjavne nekompatibilných pravd môže byť bolestivý a ostrý. Stačí pomyslieť na Pavlovu zmienku o jeho konflikte s Petrom v Antiochii, ako o tom píše v Liste Galatským: „Keď však prišiel Peter do Antiochie, priamo som proti nemu vystúpil, pretože si zaslúžil výtku“ (Gal 2,11). Podali si však ruku na znamenie priateľstva a Svätý stolec na oboch pohliada ako na stĺpy cirkvi. Boli spojení v smrti, ako mučeníci.
Musíme hľadať spôsoby, ako vyjadriť pravdu aniž by druhého preválcovala. Všimnime si stretnutie Petra s Ježišom na brehu jazera, ako je máme zachytené v 21. kapitole Jánovho evanjelia. V predvečer Ježišovej smrti sa Peter chvastá, že miluje Pána viac než ktokoľvek iný. Čoskoro na to dôjde k trojímu zapretiu, k svrchovanému okamžiku hanby a studu v Petrovo živote. Na brehu jazera mu to Ježiš nijak neťuká o hlavu. Pýta sa ho jemne, snáď s úsmevom, trikrát za sebou: „Miluješ ma viac ako tí tu?“ S nekonečnou miernosťou pomáha Petrovi napraviť jeho trojité zrieknutie. Povzbudzuje ho so všetkou nežnosťou lásky, aby sa vyrovnal s pravdou. Zvládneme sa my k sebe chovať s tak jemnou pravdivosťou?
Americká básnička Emily Dickinson /1830-1886/ dáva dobrú radu: „Tell all the truth but tell it slant – Success in Circuit lies,“ voľne preložené: „hovorte celú pravdu, ale hovorte ju oklikou – úspech spočíva v obchádzaní“. Prepáčte, že cituju poéziu, je tak ťažké ju preložiť. Ide o to, že niekedy pravda zaznie akútnejšie, keď je s ohľadom na druhého vyslovená nepriamo. Keď niekomu poviete, že je patriarchálny dinosaurus, najskôr mu to dvakrát nepomôže. Isté, niekedy to zabolí, ale pápež František nás povzbudzuje: „Hovorte pravdu, aj keď je nepríjemná.“ (4)
Bude to od nás všetkých vyžadovať určitú stratu kontroly nad sebou samými. Ježiš hovorí Petrovi: „Amen, amen, pravím ti: Dokud si bol mladší, sám si sa preplietal a chodil si, kam si chcel. Ale až zostarneš, vztiahneš ruky, a iný ťa preplietie a povedie, kam nechceš. To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslaví Boha“ (Jn 21,18–19).
Ak synodou hýbe skôr dynamika modlitby než dynamika parlamentu, bude sa od nás chcieť, aby sme sa vzdali ovládania a kontroly, aby sme nejako aj zomreli, nechali Boha byť Bohom. Vo svojej apoštolskej exhortácii Evangelii Gaudium (december 2013) Svätý Otec píše: „Nie je väčšej slobody, než nechať sa viesť Duchom, zrieknuť sa každého pokusu všetko plánovať a kontrolovať do posledného detailu a miesto toho Mu dovoliť, aby nás osvetľoval, viedol a nasmeroval, kamkoľvek si praje On sám“ (čl. 280). Vzdať sa kontroly v žiadnom prípade neznamená nerobiť nič! Pretože Cirkev je štruktúrou ovládania tak prorastená, je občas potrebné naozaj dôrazné zásahu, aby nás Duch Svätý mohol viesť tam, kam by to nás samotné nikdy nenapadlo.
Je v nás hlboko zakorenený inštinkt mať veci pod kontrolou, preto sa mnohí synody obávajú. O Letniciach mocne zostúpil Duch Svätý na učeníkov. Boli rozeslaní do končín zeme – a oni sa namiesto toho usadili v Jeruzaleme a nechceli sa pohnúť. Až prenasledovanie ich prinútilo pozvoľna opustiť hniezdo a vydať sa z Jeruzalema. Tomu hovorím neústupná láska! Nad mojou kanceláriou pri Svätej Sabine v Ríme si svoje hniezdo každoročne stavajú poštolky. A potom príde deň, keď rodičia vystrčia mláďatá z hniezda a vtáčatá nemajú inú možnosť než letieť, alebo zahynúť. Za svojim stolom som ich koľkokrát pozoroval, ako sa snažia udržať vo vzduchu. Rovnako aj nás Duch Svätý niekedy vystrčí z hniezda a núti lietať. Zdesene mávame krídlami, ale poletíme.
V Getsemanech prenecháva Ježiš vládu nad svojím životom Otcovi, zveruje ju do jeho rúk. Nie ako ja chcem! Keď som bol mladý rehoľník, v našej komunite pobýval francúzsky dominikán, robotnícky kňaz. Chystal sa do Indie, aby slúžil najchudobnejším z chudobných, a tak študoval v Oxforde bengálčinu. Pýtal som sa ho, čo zamýšľa: „Aké máš plány?“ Odpovedal: „Čo ja viem, kým mi to chudobní neprehľásia?“
Ako začínajúci provinciál som vizitoval vymierajúci klášter sestier dominikánok. Zostali v ňom už len štyri staré sestričky. Doprovádzal ma bývalý provinciál Peter. Keď sme sestrám nastínili, že budúcnosť kláštora je veľmi neistá, namietla mi jedna z nich: „Ale Timothy, náš drahý Pán by predsa nenechal kláštor umrieť, nemyslíš?“ Peter pohotovo odpovedal: „Sestro, on nechal umrieť svojho Syna…“ Môžeme nechať veci umrieť. Nie so zúfalstvom, ale s nádejou, že sa tak vytvorí priestor niečomu novému.
Svätý Dominik sa snažil predávať vedenie rádu svojim bratom – veď každý z nich dostal Ducha Svätého. Nechať sa viesť Duchom Svätým znamená nechať sa oslobodiť od kultúry vládnutia a kontrolovania. Byť vodcom v našej spoločnosti znamená predovšetkým udržať sa pri moci. Ján XXIII. žartoval o tom, že každý večer hovorí Pánu: „Pápež teraz musí ísť na kutě. Takže Ty, Bože, musíš pár hodín dohlédnout na svoju Cirkev.“ Dobre rozumel tomu, že byť vodcom môže občas znamenať, že sa kontroly vzdáme.
Instrumentum laboris nás vyzýva, aby sme urobili „prednostnú voľbu pre mladých“ (napr. B.2.1.). Každoročne si pripomíname, že Boh k nám prišiel ako malé dieťa, ako novorodenec. Dôvera v mladých leží v samej podstate kresťanského poňatia vedenia. Mladí tu nie sú preto, aby raz zaujali naše miesta, ale preto, aby sa pustili do vecí, ktoré sú pre nás starších nepredstaviteľné. Keď svätý Dominik posielal svoje mladé novice kázat, niektorí mnísi ho varovali, že o nich príde. Dominik odpovedal: „Viem naprosto iste, že moji mladí bratia vyrazia do sveta a vrátia sa späť, budú vyslaní a opäť prídu; ale vaši mladí zostanú pod zámkom a budú stále utíkať.“ (5)
Nechať sa uvádzať Duchom do celej pravdy znamená neväzť sa na to, čo je teraz, ale dôverovať, že Duch prebudí nové inštitúcie, nové formy kresťanského života, nové služby. V priebehu uplynulých dvoch tisícročí bol pri diele neustále, stále tvoril nové podoby života Cirkvi: od púštnych otcov a matiek cez rády bratov v 13. storočí (dokonca cez jezuitov v dobe protireformácie!) až k novým cirkevným hnutiam 20. storočia. Musíme dovoliť Duchu Svätému, aby v našom strede pripravoval nové cesty existencie Cirkvi, cesty, o ktorých sa nám ani nezdá, ale mladým možno áno! „Toho poslúchajte,“ naliehal hlas na Hore. To v sebe zahŕňa naslúchanie mladým, v ktorých Pán žije a skrze ktoré prehovára (Mt 11,25).
Nechať sa uvádzať do pravdy nie je len otázkou racionálnej argumentácie, ako už bolo povedané. Nie sme len mozgy. To, kým sme, našu zraniteľnosť odkryvame jeden druhému. Svätý Tomáš Akvinský mal v obľube Aristotelov výrok, že „anima est quodammodo omnia“, teda že duša je – istým spôsobom – všetko. Do hĺbky si to uvedomíme, keď otvárame svoje bytie tomu, čo je iné. Keď sa necháme dotknúť a premeniť stretnutím s druhými. Plnosť pravdy, do ktorej nás uvádza Duch Svätý, nie je nezaujaté poznanie na diaľku. Je niečím viac než pouhou znalosťou téz. Plnosť pravdy sa nedá oddeliť od pretvárajúcej lásky (IL A.1.27). Dominikáni kráčajú skrze poznanie k láske. Františkáni skrze lásku k poznaniu. Oboje je správne.
Sme uvádzaní do tajomstva lásky, ktorá je prostá akéhokoľvek súperenia. Otec všetko, čo má, dal svojmu Synovi i Duchu. Vrátane rovnosti. Zdieľať božský život znamená byť oslobodený od všetkej rivality a súťaživosti. Touto božskou láskou, prostou všetkého súperenia, sa máme navzájom milovať počas synody. Ján píše: „Hovorí-li kto: ‚Milujem Boha‘, ale pritom nenávidí svojho brata, je lhář. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí“ (1 Jn 4,20).
Cesta k plnosti pravdy je neoddeliteľne spojená s učením sa láske. Keď chce skutočne dôjsť k hlbokej zmene, musí byť snaha porozumieť Božej vôli nerozlučne spjatá – ako dvojitá šroubovica – s učením sa milovať tých, s ktorými je ťažké pořízení. To bude obtiažne odovzdať ľuďom, ktorí tu s nami nie sú. Skutočne všetci podnikli tak nákladnú cestu sem len preto, aby milovali jeden druhého? Praktické rozhodnutia sú samozrejme nevyhnutné a nutné, musia však vychádzať z osobnej i spoločnej premeny nás samých, inak zostanú len na papieri.
Predstavte si tú radosť, ktorá pramení z oslobodenia od našej vzájomnej súťaživosti: teda že väčší priestor daný laikom neznamená, že biskupi prídu skrátka; alebo že autorita priznaná ženám nijak neshazuje tú mužskú; alebo že uznanie, ktorého sa dostáva našim africkým bratom a sestrám, nesníži autoritu Cirkvi v Ázii či na Západe.
To vyžaduje od každého z nás notnú dávku pokory, s ktorou v dôvere očakávame Božie dary. Simone Weilová /1909–1943/, francúzska židovská mystička, došla na svojej ceste k pravde k tomuto prehláseniu: „Verím v Boha, v Trojicu, Vykúpenie, Eucharistiu a učenie evanjelia.“ (6) Napísala: „Najvzácnejšie dary nedostávame tak, že by sme ich vyhľadávali, ale že na ne čakáme… Ide teda predovšetkým o pozorné očakávanie. Duša sa úplne vyprazdňuje od svojho vlastného obsahu, aby obdržala svoje ľudské bytí, ktoré vidí také, aké je, v celej jeho pravde.“ (7)
Necháme-li sa viesť Duchom pravdy, nepochybne to bude medzi nami jiskriť. Niekedy bolestivo. Narazíme na pravdy, ktorým by sme sa radšej vyhli. Ale povedie nás to o trošku hlbšie do tajomstva božskej lásky a spoznáme radosť, pre ňu nám ľudia budú závidieť, že sme tu boli a zatúžia po tom, aby sa tiež smeli zúčastniť ďalšieho synodného zasadania.
[1] Burnt Norton, The Four Quarters
[2] Convocation, Conrwell, May 24th 2008
[3] Ne timeamus quod veritas veritati noceat'
[4] January 25th 2023
[5] ed. Simon Tugwell OP Early Dominicans: selected writings Ramsey N.J., 1982 p. 91
[6] S. PÉTREMENT, La vita di Simone Weil, Adelphi, Milano 2010, p. 646
[7] Waiting on God, trans. Emma Crauford, London 1959, p. 169
