Duch svätý je ostrý, rezavý vietor, ktorý môže spôsobiť, že budeme drkotať zuby. Je tiež spaľujúci oheň, keby na niekoho zostúpil ako plamenný jazyk, mohol by mu vyhorieť mozog. A kto by sa odvážil tvrdiť, že má tohto Ducha? Strany si ho nemôžu prenajať, žene sa cez výroky i rozpory. Zástancovia tradície môžu byť duchaprázdne vysušené; zástancovia progresu môžu pochodovať do prázdna. Žiadna strana nezachytí nebeskú holubicu pre seba. Ona prichádza a odchádza. Ona slieta, ale neusadá. (…)
Keď Duch zostúpil na Ježiša v okamihu, keď sa ponížil, aby prijal krst pokánia v Jordáne, znamená to, že sa nemôžeme holubice zmocniť tým, že po nej siahame do vzduchu nad sebou. Duch dosahuje nás, nie my jeho. A on sa snáša tam, kde nachádza priestor, pohotovosť, naslúchanie, uznanie. Čím menej odporu mu staví do cesty, ako napríklad vopred vytvorené názory, hotové systémy, kategórie zásady, uzavreté plánovania, tým výraznejšie sa môže prejaviť, tým jasnejšie rozlíšiť…
(Hans Urs von Balthasar /1905–1988/, úryvok z textu Cesty k ujasneniu)
