Smrť, ako je smrť [tvojho otca a] môjho strýka, otrasie minulosťou celej rodiny. Po nej už nie je nič ako predtým, pretože bývalý rámec našich spomienok a našej pozemskej obydlia je narušený alebo rozbitý (…). Nie je v tom skôr Prozreteľnosťou daná ekonomika celého života, ktorá za nami spaľuje mosty a ženie nás vpred skrze neustále odpútavanie (ktoré má svoj zmysel a svoju sladkosť, vieme-li, že vedie k večnému domovu, kde na nás čaká mnoho obydlí)? (…)
Pripadalo mi, že jediná a veľká modlitba, ktorú je treba vysloviť v týchto hodinách, keď sa cesta pred nami noří do tmy, je modlitba Pána na Kríži: In manus tuas commendo spiritum meum. Do tvojich rúk, ktoré rozlomili chlieb a vdýchli mu život, ktoré požehnali a hladili, ktoré boli prebodnuté; – do rúk, ktoré sú ako tie naše, pri ktorých nikdy nemôžeme povedať, čo urobia s predmetom, ktorý držia, či ho zlomí, alebo o neho budú starať, ale ktorých rozmary, tým sme si istí, sú plné dobroty a nezajdú nikdy ďalej, než že si nás budú žiarlivo tlačiť pre seba; – do nežných a mocných rúk, ktoré sa dotýkajú až morku kostí, – ktoré formujú a tvorí; – do tých rúk, ktorými prechádza tak veľká láska, je dobré odovzdať svoju dušu, predovšetkým ak trpíme a máme strach. A v takom počínaní je veľké šťastie a veľká zásluha. Poďme to konať spoločne, áno?
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 23. novembra 1916;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myslenia. Listy 1914–1919, 2021)
