Vianoce. Dnes večer žiadna omša, prvýkrát po dvadsiatich jeden rokov: deje sa vôľa Milovaného. Až do poslednej chvíle som dúfal, že niekto príde, ale nikto nepríde, ani kresťanský cestovateľ, ani vojak, ani povolenie slúžiť omšu sám. Už tri mesiace, dlhšie ako tri mesiace, som nedostal žiadny list…
Otázku, ktorú mi kladiete – či je lepšie pobývať v Hoggaru bez možnosti slúžiť svätú omšu, alebo ju síce môcť slúžiť, ale nebyť tu – som si sám tiež často kládol. Kedysi som tíhnul k tomu, aby som všetko obetoval slúženiu svätej omše: ale také uvažovanie musí byť v niečom hriešne, pretože po apoštoloch aj tí najväčší svätci obetovali v určitých situáciách možnosť slúžiť svätú omšu skutkom duchovného milosrdenstva… Sídlit sám v nejakej krajine je dobré; človek tam má čo robiť, aj keď neurobí kadečo, pretože sa stáva miestnym; je tam tak prístupný a tak „úplne malý“.
(Charles de Foucauld /1858–1916/,
korespondencia z odľahlej púštnej osady v pohorí Hoggar,
kde bol Charles široko ďaleko jediným kňazom i jediným kresťanom
a podľa vtedajších liturgických pravidiel nesmel sláviť Eucharistiu sám…;
1. úryvok je z listu pani de Bondy, 25. decembra 1907;
2. úryvok je vzatý z listu biskupovi mons. Guérinovi)
