Keď ide o cirkev, nikdy žiadne čisto sociologické vysvetlenie, aj keby akokoľvek platilo v očiach sociológa, nevyčerpá celé jej tajomstvo. Nie je to podstatne Duch Boží, ktorý zostáva v nej a ktorý ju posiela do celého sveta hlásať radostnú zvesť, aby prenikla všetkých ľudí a všetky kultúry láskou, ktorej je nositeľkou? To je sila Ducha, prebývajúceho v evanjeliu, ktorá vyvoláva krízu a podporuje reformu všade, kde je evanjelium hlásané. Z toho vyplýva ustavičný dialóg medzi radostnou zvesťou a kultúrami, ktoré oslovuje. Tento dialóg nesie plody aj v našej vlastnej kultúre.
Napríklad, všimli sme si dostatočne, že isté takzvané „humanitárne“ hodnoty, ktoré dnes skoro všetci uznávajú, zatiaľ čo ešte pred pouhými päťdesiatimi rokmi tomu tak nebolo, sú dôsledkom vyžarovania evanjelia? Môžeme uviesť zrušenie otroctva v minulom storočí, ale len nedávno zrušenie trestu smrti (ktoré aj kresťanské inštitúcie ťažko pripustili), rovnosť muža a ženy, odmietnutie mučenia (ktoré istí vojenskí kapláni u nás ešte nedávno ospravedlňovali). Niekto azda povie, že evanjelium sa v tom dobre sekularizovalo. Ale čo na tom, ak sa radostná zvesť preoblečie do ľudských práv, len keď je hlásaný Kristus, len keď ďalej žiari v tomto svete sila Ducha, aj anonymne. Koniec koncov, aj svätý Pavol sa vo svojej reči k Aténčanom opieral o ich „neznámeho boha“, keď im chcel zvestovať Boha Ježiša Krista. Až na onom svete nám bude dané nahliadnuť do celej skvostnosti toho, čo je nám dané prežívať na zemi prostredníctvom znamení a symbolov.
(André Louf, OCSO /1929–2010/, knižný rozhovor „V milosti Božej“)
