Čo ma teraz niekedy zdržuje, nie je Ježiš, som to ja sám. Hanbím sa za seba, a miesto, aby som sa vrhol do náruče tohto priateľa, odvážim sa sotva ležať mu pri nohách. Často ma prvé hnutie ťahá do jeho náručí, ale ihneď sa zastavím pri pohľade na svoju biedu a neopovážim sa. Je to chyba? – povedzte mi, sestričko. Verím, že Božie Srdce je oveľa smutnejšie pre tisíce malýchzbabělostí, nešetrností, ktoré mu spôsobujú jeho priatelia, než napríklad aj pre ťažké viny, do ktorých sklzne prirodzenosť. Vy ma chápete a učiníte ma veľkodušným, bezúhonným voči Ježišovi.
(P. Maurice Bellière /1874–1907/, list Terezii od Dieťaťa Ježiša, KT 191, 21. júla 1897)
