Vžijte sa do duše takého koncentráčníka. Je už za elektrickými drátmi niekoľko rokov. Niekoľko rokov sa bije s hladom a túžbou po domove a žije pritom z nezaručených správ. Stále sa niečoho chytil a vždy mu do toho niečo prišlo, ešte pred rokom posledná nemecká ofenzíva v Belgicku a Luxembursku. Ale raz už to predsa bolo pravdou. Jedného rána prišli, že esesmani sú preč a na bráne že vlaje biely prapor. To bolo ráno, a navečer, po niekoľkých hodinách nervového napätia, po všelijakej streľbe v okolí, na bráne už nevlnil biely prapor, nýbrž hviezdny prapor americký a náš koncentráčník bol skutočne slobodný. Predsa sa dočkal. Vmyslite sa do jeho situácie a pochopíte, čo je radosť.
Až dokážeme čakať na príchod Pána tak oddane a vroucně ako ten koncentráčník na príchod Američanov, potom naše bystré zraky spoznajú, že Pán je skutočne blízko a aj nás zavalí pavlovská radosť a stane sa naozaj tvorivou silou v našom živote a my sa staneme tvorivou silou vo svete.
(Adolf Kajpr SJ /1902–1959/;
autobiografická vzpomienka na oslobodenie koncentračného tábora v Dachau,
otištené krátko po vojne v týždenníku Nedela, 16. 12. 1945;
citované podľa knihy Prítomnosť je vlastným Božím časom. Refugium 2021)
