Hans Urs von Balthasar
„Ako si Otec zamiloval mňa, tak som si ja zamiloval vás. Zostaňte v mojej láske. Zachováte-li moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske. Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám ukládám. To som vám povedal, aby moja radosť bola vo vás a vaša radosť, aby sa naplnila.“ (Ján 15,9.10.14.11)
Tento úryvok z reči na rozlúčku obsahuje tak úžasné a tak dôležité slová Pána učeníkom, že by sme ich mali nielen obdivovať, ale sa aj pokúsiť ich prijať ako milosť a výzvu, a zariadiť podľa nich svoj život.
Není to – a to je prvý bod, ktorý púta našu pozornosť – nie je to zvláštne, že môže byť reč súčasne o najvyššej božskej láske a o zachovávaní prikázaní? U nás ľudí by to až tak divné nebolo, pretože sme od prirodzenosti egoisti, a preto požadovanú lásku pociťujeme ako zákon a prikázanie, nám uložené. Ale Kristus, ktorý nepozná hriech, označuje sám seba za niekoho, kto podlieha Otcovým prikázaniam. Keď však zvážime, aká láska k hriešnikom sa od neho skutočne vyžaduje: zastávať sa aj tých, ktorí ho odmietajú, vysmievajú sa mu, chcú ho stůj čo stůj odstrániť a robia to tým najhanebnejším spôsobom, potom sa nám objasní, že sa aj jemu, práve jemu, ktorý nás ľudí miloval ako svoje priateľov, mohla táto láska stať najtvrdším, najneúprosnejším požiadavkom. A keď vie, že ho Otec miluje, pretože žije v poslušnosti jeho prikázaní a nariadení, povedie ho táto poslušnosť Otcovi až k tomu, že pre tvrdosť prikázania dokonca stratí aj vedomie a pociťovanie Otcovej lásky: „Bože môj, prečo si ma opustil?“ Vtelená božská láska je opustená večnou láskou práve preto, že zachováva až do krajnosti prikázanie lásky.
Prečo? Jistě nielen preto, aby nás poučila, aj keď krížová cesta je tým najvýmluvnejším poučením, ktoré nám Ježiš dal. Nýbrž preto, že to v Božom pláne so svetom nemohlo byť inak, než že On sám musel na sebe zakúsiť a vytrpieť všetku nelásku a nepriateľstvo sveta voči Bohu a utrpením je zmíriť a zničiť a zrušiť, aby dal ľudskej slobode jej posledné oprávnenie. To zostáva nanejvýš tajomné aj pre verného kresťana, a predsa nemožno riešenie záhady, prečo je na svete sloboda a zlo, hľadať nikde inde. Božia láska je tým najprimeranejším Božej podstate, avšak ak sa zrazí s neláskou sveta, stáva sa tvrdým prikázaním. Pieseň piesní to hovorí svojím vlastným spôsobom: „Silná ako smrť je láska, nezlomná ako podsvetie je vášeň“ (Pies 8,6). Je na tom teda niečo divného, keď my, ktoré tu Kristus nazýva svojimi priateľmi, pociťujeme niekedy požiadavku, ktorá je naozaj čistou milosťou, ako tvrdé prikázanie? Ježiš hovorí: „Moje jho je sladké a moje bremeno netíži.“ Človek sa vnútorně oslobodzuje, je privádzaný sám k sebe a utíšený vo svojom nepokoji, keď sa rozhodne nezištne milovať, miesto aby večne kroužil okolo seba: to vie každý správny psychiater. Nájdeme sami seba, len keď nájdeme lásku; prikázanie lásky je tá najkratšia cesta k slobode, áno je samo slobodou. Napriek tomu existuje bod, kde táto cesta slobody vedie temnotou a skrze najtvrdšie prekážky. Totiž vtedy, keď je nám druhý človek nesympatický, protivný, alebo ešte viac – keď si voči nám počína ako nepriateľ. Známe to veľmi dobre: prikázanie lásky k nepriateľom je vlastným prubířským kameňom pre každého kresťana. Boh nás miloval v Kristovi, keď sme ešte boli jeho nepriatelia, a zomrel za nás. Boh teda nikoho nepovažuje za svojho nepriateľa. Tak ani kresťan, čo sa jeho samotného týka, nemá žiadnych nepriateľov. Druhý sa môže za môjho nepriateľa pokladať a správať sa tak, pre mňa ale je to Bohom milovaný brat, a preto ho aj musím milovať v Kristovi. Nemohol by som prísť Bohu na oči, keby som choval voči niekomu v srdci nepriateľstvo. Ježiš je v tomto bode absolútne nekompromisný, pretože tu stojíme v samom centre kresťanskej praxe: „Keď prinášaš svoj dar k oltáru“ – to znamená: keď ideš do kostola, k sláveniu eucharistie alebo proste pristupuješ k modlitbe – „a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nech svoj dar pred oltárom a choď sa napred zmieriť so svojím bratom, potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5,23).
Je potrebné brať to doslova. Možno, že sa nemôžem usmíriť s bratom, ktorý je ku mne nepriateľský, ale jedno môžem vždycky: zmieriť sa s ním vo svojom srdci, pohlížať na neho ako na brata v Kristovi a modliť sa za neho cestou do kostola. A práve tak vždycky môžem aj niečo iné, aj keď to kresťania často bezstarostne zanedbávajú a zabúdajú na to: môžem a musím sa ospravedlniť, keď som druhého zranil slovom alebo skutkom. To patrí k normálnej kresťanskej slušnosti. Ale je toľko kresťanov, ktorí onu vetu „je mi to ľúto“ takmer ani nevysloví; a snáď tým menej často, čím bližší je im uražený človek – či už je to partner v manželstve alebo jeden z rodičov, detí, priateľov, podriadených alebo nadriadených. Vyžaduje to trochu prekonávania, ale ako sa to vyplatí! Zabrání sa tak odcudzeniu, do súkolia ľudskosti sa lije olej namiesto piesku a druhému tým neuveriteľne uľahčujeme ďalšie prikázanie lásky: prikázanie odpúšťať. Ako často sa má odpúšťať? – pýta sa Peter. Sedemdesiatkrát, odpovedá Ježiš. Tomu, kto o odpustenie prosí, je ľahké odpustiť. Odpustiť tomu, kto nepokladá za nutné o odpustenie prosiť, môže byť veľmi ťažké. Možno by celá cirkev vyzerala inak, keby sme tento základný Pánov príkaz vzali tak doslova, ako je myslený. Z nespočetných, drobných úkonov denného vzájomného odpúšťania hriechov, ako to požaduje Otčenáš, by vzniklo vnútorně oslobodené, radostné spoločenstvo plné svetla, ktoré by potom mohlo vydávať svetu vierohodné svedectvo. Jednotlivec, ktorý prosí o odpustenie, a jeho blížny, ktorý mu odpúšťa, sú v tomto stretnutí opravdoví priatelia Pána nielen preto, že On je miluje, ale preto, že zachovávajú jeho prikázania a zostávajú v jeho láske. A až potom urobia skúsenosť, že je v nich Ježišova radosť a že ich vlastná radosť sa stala dokonalou. Obaja nezakúšajú v tomto vpravde kresťanskom stretnutí uspokojenie nad sebou, radosť zo svojho umenia prekonávať sa, ale skôr – nesení milosťou a Božím prikázaním – prekonali svoje vlastné ľudské hranice a majú účasť na úplne inej radosti. Je to radosť Kristova – „moja radosť vo vás“ – a je predchuťou neba. Z takýchto úkonov a skúseností sa buduje vierohodná cirkev.
Žijeme v čase po Letniciach, v ktorom Duch Ježiša Krista a Duch Boha Otca už pôsobia v cirkvi, v nás. Nemôžeme teda povedať, že nevieme, kto tento Duch je a čo od nás žiada. Bolo by preto zapotrebné konečne začať brať vážne to, čo povedal Pán v reči na rozlúčku.
Veľkými citmi sa tu vcelku ničoho nedosiahlo, ale drobnou každodennou prácou v najbližšom okolí. „Objímať milióny“ – nie je pre budovanie Božieho kráľovstva na zemi nič platné. Naproti tomu mnoho prospeje duchovné objímanie jediného nemilovaného človeka v mojej blízkosti, na ktorého odcudzení a osamotení mám snáď nejakú spoluvinu. V takej nepatrnej, drobnej práci buduje Duch svätý Božie kráľovstvo na zemi, nenápadne, až tu zrazu sa objaví niečo duchovne mocného, čo neobyčajne pomáha prekonávať veľké pozemské problémy ľudstva. Toto tiché budovanie je právym letničným hnutím. Už Pavel povedal, že rozprávanie jazykmi je iste dobré – keby na to prišlo, on to všetko môže tiež – ale cirkev sa nebuduje týmto, ale jedině láskou, o ktorej Pavel hovorí, že je zhovievavá, dobrosrdečná, nezávidí, nemyslí len a len na seba, nerozčuluje sa, zabúda, keď jej niekto ublíži, ale skôr všetko vydrží. Inými slovami: nevypočítava, čo jej ten a onen urobil, nielen odpúšťa bezprávie, ale tiež na ne zabúda, nemá obrie pamäť, ktorá hromadí, aké bezprávia jej kto spáchal, ale necháva ich ponoriť do Božieho odpustenia, sprovodí to zo sveta, ako by sa to nikdy nestalo. Lebo tak miluje Boh. Tak sa budeme raz navzájom milovať v nebi, lebo všetky vzájomné urážky budú s konečnou platnosťou zabudnuté. A tak nám Duch svätý dáva silu milovať už tu na zemi, lebo inak nemôžeme na zemi budovať Božie kráľovstvo. Bolo by úplne zbytočné sa modliť: „Buď vôľa tvoja, príď kráľovstvo tvoje“, keby sme nebrali vážne slovo: „Odpusť nám naše viny, ako i my a pretože i my odpúšťame našim vinníkom.“
(Kázeň vo švajčiarskom rozhlase, 20. mája 1979. Skrátené.
Prebraté z Christliche Innerlichkeit 15/3 a 15/4, 1980.
Preložila sestra Petra od Zmrtvýchvstalého, OCD.)
