K knihám, ako je táto (kniha spomienok z 2. svetovej vojny na lekárske pokusy na väzňoch), ťažko napísať predhovor, ťažko vôbec čokoľvek napísať, čokoľvek doplniť.
Poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman (1925–2017) píše, že je strašné si predstaviť, že chýbalo málo a boli sme medzi obeťami. Mnoho strašnejšie ale je, že chýbalo málo a boli sme medzi vykonávateľmi. Ide teda nie o to, že sa „to“ mohlo stať nám, ale predovšetkým, že sme to mohli spáchať my. Všetko to, čo sa stalo, spáchali tí istí ľudia, ako sme my sami, a je strašné to domyslieť.
Radi by sme verili, že všetci tí [páchateľia zla] boli patologické osobnosti, sadisti či snáď aj určitým spôsobom nevzdelaní primitívy, v každom prípade však ľudia z iného vesmíru ako sme my. Nanešťastie všetko nasvedčuje tomu, že opak je pravdou. Jednalo sa väčšinou o lekárov, ktorí svoje mládí prežili na najprestížnejších univerzitách, a ktorí by zrejme, keby nebolo vojny, dokončili svoje kariéry ako úctyhodní profesori vedeckých ústavov, lekári, ktorých portréty by v mierových dobách pravdepodobne zdobili vstupné haly lekárskych fakúlt.
Existuje vôbec človek, ktorý by takého zla nebol schopný? Pred druhou svetovou vojnou by sme takú otázku označili za absurdnú a právom by sme sa urazili. Po vojne si už netrúfame vylúčiť nepredstaviteľné. Na otázku „Kto to chcel?“ bude každý odpovedať: „Tí druhí!“ A každý bude pritom myslieť tých druhých vo svete vonku a nikoho nenapadne, že tento „druhý“ prebýva v nás samých, v našich nevedomých, neznámych hĺbkach a mohol byť kusom našej vlastnej duše.
(Marek Vácha, úryvky z predhovoru ku knihe Wandy Połtawské A bojím sa snov)
