(Meditácia o kňazskom poslaní pokrstených)
„Boh sa nezdráhal žobrať u Samaritánky o trochu vody“, konštatuje Malá Terezka pri rozjímaní nad evanjeliom, ktorého zmysel veľmi dobre pochopila: „Mal smäd (…) Ale vo slovách ‚dávaj mi napiť‘ vlastne Stvoriteľ sveta požadoval od svojho nehodného stvorenia iba lásku. Smädil po láske…“1 Terezka z Lisieux žila v dobe, keď sa veľmi málo hovorilo o poslaní pokrstených ako kráľovských kňazov. Avšak cítila v sebe povolanie „bojovníka, kňaza, apoštola, lekára, mučeníka…“: Terezkino ušľachtilé srdce veľmi smädilo po tom, aby mohlo uvádzať na cestu spásy, vyučovať, zhromažďovať. Všetkým, ktorí „hľadajú svoje miesto v cirkvi“, dáva dobrú radu svojim vlastným svedectvom: „Našla som svoje miesto v cirkvi: stanem sa láskou…“ Snáď práve vďaka Terezii mohol kardinál Stepinac počas svojho procesu volať: „Cirkvi, má lásko!“
1) V srdci cirkvi…
Terezka správne pochopila, že srdce Cirkvi horí láskou. Vchádzame do neho bránou sviatostí, krstom a stávame sa kráľmi, prorokmi a kňazmi. Lebo aby sa Otcovi dostalo úcty, ktorá mu náleží, na to nestačia ľudské sily. „(Lebo bezo mňa nemôžete činiť nič)“2. Je potrebné to, čo teológovia nepoeticky nazývajú „deputácia (mandát) ku kultu“, čo predpokladá posvätenie nášho bytia v Kristovi Duchom svätým. Ako inak uctievať Otca v Duchu a v Pravde?
Ale tak ako Kristus získal z nového vylitia Ducha po svojom krste v Jordáne, má byť pokrstený biřmován, aby mohol skutočne stvrdiť svoje poslanie kráľovského kňazstva. Sviatosť birmovania, ktorú už v dnešnej dobe bohužiaľ mnoho pokrstených neprijíma, zdokonaluje „charakterové rysy“ prijaté krstom a odovzdáva nové kňazské pomazanie pre poslanie prímluvy v modlitbe liturgickej a osobnej, hlásania Pravdy a duchovného boja. Malá Terezka nechápala, „prečo sa tejto sviatosti Lásky nevenuje veľká pozornosť“!3
2) „Milovať, to je darovať všetko a darovať aj seba samu“
Naším spoločným kňazským poslaním je nasledovanie Ježiša Krista, inými slovami žiť mystický život a všeobecnú výzvu k svätosti, to znamená k žitiu blahoslavenstiev, ktorých rozmer obete v spojení s Kristom Kňazom a Obetovaným nemôže byť zastretý, lebo sa jedná o to, byť Beránkovými družinami“4 a nasledovať ho kamkoľvek ide.
Pretože, podľa slov Apokalypsy, zvíťazil Kristus, lev z pokolenia Júdu, potomok Dávidov, tichým vydaním sa obetovaného Beránka, je kráľovská moc kresťana dôsledkom kňazského poslania, (a teda aj obete), a nie naopak. V dôsledku toho plodnosť, pôsobenie veriacich v pláne svedectva, apoštolátu, misie, kráľovský rozmer ich kňazského poslania bude ako záplava ich kontemplatívneho života modlitby a skrytej obete pre mystickú evangelizáciu.
Lebo sme povolaní k dokonalému vydaniu seba samých, nadobúda náš život liturgický, bohoslužobný, eucharistický charakter: „nezabúdajme aj na dobročinnosť a štedrosť, také obete sa Bohu páčia“.5
Pre obidva stĺpy cirkvi, ktorými sú apoštoli Peter a Pavel, je jasné, že ak veriací dostali možnosť a milosť prinášať obete, potom to znamená obetovať samých seba!
Peter píše: „I vy buďte živými kameňmi, z ktorých sa stavia duchovný dom, aby ste boli svätým kňazstvom a prinášali duchovné obete, milé Bohu pre Ježiša Krista.“6
A Pavel: „Vyžadujem od vás (…), aby ste sami seba prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu.“7
„Celý život je svätou omšou, a všetky duše v tomto svete sú hostiami,“ hovorila Marta Robinová, ktorá stála na počiatku vytvárania početných duchovných centier pre laikov, charitných domov, dávno pred II. vatikánskym koncilom a na počiatku uznania hodnoty kňazského poslania veriacich.
Terezka z Lisieux podáva vo svojej poslednej básni o Panne Márii túto definíciu lásky: „milovať, to je darovať všetko a darovať aj seba samu.“ Ale tiež k tomu na inom mieste dáva návod: „Pán miluje tých, ktorí dávajú s láskou!“ Apokalypsa, aniž by kedy vylučovala cestu utrpenia, ktorá vedie k sláve, predkladá rozvinutie kráľovskej a kňazskej dôstojnosti ako vrchol radosti a kresťanskej svätosti: „Blahoslavení sú tí, ktorí sú pozvaní na svadbu Beránkovu“.8
3) „Chvála slávy“
Toto heslo blahoslavenej Alžbety od Trojice nám pripomína, že druhou dimenziou, rovnako neoddeliteľnou od obete ako Kríž, je opravdivá Radosť, je chvalořečenie: „vy však ste ‚rod vyvolený, kráľovské kňazstvo, národ svätý, ľud náležiaci Bohu‘, aby ste hlásali mocné skutky toho, kto vás povolal z tmy do svojho podivuhodného svetla“.9 List Hebrejom tiež k veriacim slovami žalmu 50 prehovára: „Prinášajme teda skrze Ježiša stále obetu chvály Bohu; naše pery nech vyznávajú jeho meno“.10
Darovanie seba samého a hlásanie zázračných Božích skutkov, či už osobných alebo týkajúcich sa spoločenstva, sú dva nerozlučné prejavy mystického kňazského poslania veriacich povolaných k tomu, aby spievali novú pieseň.11 Nedá sa voliť, domnieva sa P. Louis Boyer, „medzi mystikou Kríža a mystikou Vzkriesenia, ako si to občas niekto predstavoval. Kresťanstvo pozná len jedinú mystiku, mystiku nanebovstúpenia. Ale nanebovstúpenie predpokladá vyzdvihnutie na kríž“ (Čož je aj zmysel rehoľného života). Nesnažme sa pozdvihnúť sami seba, ako to navrhujú guruovia hnutia New Age: neexistuje iný spôsob, ako byť vyzdvihnutý, než dôvera v Toho, ktorý sa sám ponížil!
Aktívna účasť veriacich na eucharistickej obete je vrcholným miestom stretnutia oných dvoch dimenzií adorácie v duchu a v pravde, ktorými sú obeta a chvalořečenie. Aj keď nie každý kresťan dostal moc, aby slúžil eucharistii, má naopak každý možnosť a povolanie k tomu, obetovať seba samého s Kristom. Keď to koná, obetuje Krista Otcovi nielen skrze ruky kňaza, ale aj s ním, a zjednocuje pritom svoje úmysly chvalořečenia, prímluvy, zadostiučinenia a skutkov milosrdenstva s úmyslami kňaza i samotného Krista prítomného na oltári. Marta Robinová hovorí, že duchovná slabosť (astenia) pripravuje o účinky eucharistie veľké množstvo kresťanov, ktorí sú vedľa studne, ale zomierajú smädom.
Eucharistia robí cirkev a navyše, ako to vyjadrila blahoslavená Edith Stein:
„Keby sme vedeli prežívať liturgické obdobia, sviatky alebo vigílie v duchu cirkvi, naše duše by sa čoskoro začali obracať, rok za rokom k večnosti, ako plod, ktorý dozrieva, skôr než padne do odpočinku večného sabatu.“
(brat Etien)
