V novembri sa môj zdravotný stav zhoršil a zároveň ochoreli všetky moje spolusestry okrem jednej a ešte inej postulantky, ktorá prišla len nedávno. Museli sme si zohnať svetské pomocnice, ktoré by nám pomohli v núdzi. Kvôli tomu všetkému sa náš kláštor dostal do veľkej núdze, čo mi spôsobovalo veľkú bolesť. Bola to ťažká skúška bez akéhokoľvek útechy. Ocitla som sa v najhlbšom zúfalstve. Na sviatok Nepoškvrneného Počatia, keď som vo všetkých ohľadoch stále viac a viac strácala sily, som požiadala, aby predo mňa dali kríž, a ja som nedokázala nič iné, než že som občas zdvihla oči, dívala sa na kríž a opakovala z celého srdca: „Sverujem Ti Tvé dielo, sverujem Ti tieto Tvé aj svoje drahé bytosti! Zdá sa, že toto všetko skončí a rozpadne sa, keď ja zomriem. Preto všetko sverujem do Tvojich rúk. Fiat.“ Téhož dňa sa Pánu zlíbilo, že sa mi zázračne uľavilo.
(bl. Mária Terézia Scrilli, zakladateľka Inštitútu Našej Panej z Karmelu, 1825–1889, úryvok z autobiografie)
