Milá Marguerite,
Práve začínaš nový školský rok, … pre mňa je to predvečer návratu do zákopov… Keby sa stalo, že by ma zasiahla jedna z tých nešťastných striel, cítil by som sa silnejší a pokojnejší pri pomyslení, že sa pevne držíš môjho pohľadu na Teba, ktorý sa, ako dúfam, zhoduje s úsudkom nášho Pána; - v mene Jeho samotného som sa vždy snažil k Tebe hovoriť a utešiť Ťa.
Nuže, predovšetkým verím, že si na svojom mieste, na tom, pre čo si bola stvorená a pre čo Ťa pripravil sled udalostí, ktoré boli pre tvoje srdce i oči bolestivé a chaotické, predsa však Bohom zamýšľané. Verím, že skutočnosť, že sa nachádzaš na svojom mieste, je dokonale zlučiteľná s trvalým stavom vzbury a neochoty, v ktorej Ťa náš Pán necháva prežívať a chvíľami aj topiť sa, možno aby v Tebe uskutočnil istý odstín svätosti. Neviem – ale určite preto, aby Ťa učinil pokornejšou, dôverčivejšou, odpútanejšou, o to viac posväcujúcou a silnou vo svojich skutkoch, čím menej budeš veriť v seba a čím menej sa budeš zaoberať svojím osobným úspechom. - Napriek tomu verím (aj keď aj opak by bol možný a nemal by Ťa zmiasť, keby nastal), že nezostaneš navždy v tejto skúške; ako som Ti už viac ráz hovoril, myslím, že si vo fáze premeny, v kríze, ktorá sa jedného dňa rozuzlí v pokoji a v rozkvete úplnej odovzdanosti do Božej vôle, hneď ako Ťa táto vôľa s konečnou platnosťou prenikne a dobude. Len každá premena, každé zrenie vyžaduje čas – čas, ktorý nie je možné fyzicky, organicky skrátiť pod určitú hranicu; - je to čas, počas ktorého nevieme, kam ideme a či tam dospejeme –, ktorým je však potrebné prejsť so zatvorenými očami a nechať sa niesť pouhou dôverou.
(Pierre Teilhard de Chardin SJ /1881–1955/, list z fronty, sesternici, 20. septembra 1915;
citované podľa knihy Pierre Teilhard de Chardin, Zrod myšlenia. Listy 1914–1919, Malvern 2021)
