Dňa 18. júna 1859 vstúpili piemontské vojská do Montevarchi. Prví vojaci, ktorí prišli, si v kláštore zriadili kuchyňu. Starosta to vedel, ale bol bojazlivý a zbabelec, myslel si, že je lepšie sa prispôsobiť a nechať veci, aby išli svojim smerom, a aby boli vojaci spokojní. Choval sa úplne rovnako ako Pilát …
Moja bolesť u srdca sa ešte zväčšila a nedokážem vyjadriť, aké to pre mňa bolo súženie, keď som si predstavila, že máme v kláštore ozbrojené jednotky. Zverila som sa do Pánových rúk a tam som sa už nebála.
Nasledujúceho večera, keď odišli oddiely vojska, aby mohli hneď prísť ďalšie, neviem, či nešťastnou náhodou alebo zámerne, bola zapálená slama a vonku začali kričať: zhoríte, zhoríte, otvorte nám; a hrozne kričali pri bráne, až sa zdalo, že ju vyrazia. Ja a moje spolusestry sme sa v tom rámuse prebudili a ocitli sme sa uprostred dymu, aniž by sme vedeli, odkiaľ sa tam vzal. Zdalo sa, že to urobili len preto, aby nás vystrašili. V takých ťažkostiach som opäť klesla na mysli a ani moje telo už nemalo síl. Rozhodla som sa teda, že odídem, ale že so sebou vezmem všetky spoločníčky. … Vrátili sme sa deň po tom, keď vojská odišli.
Blahoslavená Mária Terezie od Ježiša, oroduj za nás!
(Mária Terezie Scrilli /1825–1889/, autobiografia 111–117; v
spomienka sa týka doby, keď bol v priebehu druhej talianskej vojny za nezávislosť kláštor v Montevarchi obsadený armádou)
