Panie, tak často ci dávam to,
čoho mám dosť.
Dovoľ, aby som ti teraz ponúkla všetko to,
čo nemám,
čo mi zostalo doposiaľ odopreté,
po čom som dychtila v predtuše,
že je to nedostupné:
pokoj, oddych, bezpečie.
Keď teda teraz viem, že to už bude patriť tebe,
že to u teba zostane dobre uschované
a stane sa to tvojím majetkom,
nebudem sa už týchto vecí domáhať.
Nebudem sa už starať o svoj nepokoj,
ktorý sa nezmyselne vracia.
V tebe je pokoj, ty si ho prijal, tiež aj ode mňa.
Môžeš ho bez ujmy zas novou rozdeliť.
V tebe je bezpečie
– kto by ho inak mal? –,
ty ho môžeš rozdávať.
Buď chválený, veď v tebe nachádzame to, čo hľadáme,
a to, o čom sme sa domnievali,
že ti dobrovoľne odovzdávame,
bolo v tebe už od počiatku.
A predsa ti ďakujeme, že to od nás prijímaš.
Panie, nielen že si máš vziať to, čo nemáme:
ponech si to.
Položiť základy môže len Pán.
Nám prenecháva azda to,
aby sme sesbírali pár klasov z jeho vzešlej setby.
To, čo mu ponúkame, je to,
čo už dávno predtým bolo jeho.
Živý oheň nepřestane hořet,
pokým všetko nepohltí a nepremení v popol.
O popol ale nikto nestojí.
Môže sa rozptýliť po zemi, zbavený života,
skrytý, taký, aký je, neúrodný.
Lze ho však ešte bez zbytku rozdupať,
aby slúžil úlohe, o ktorom nevie vôbec nič.
Panie, obrať nás v popol
a rozpraš nás podľa svojej vôle.
Keby som ti azda ešte hovorila, čo chcem,
neposlúchaj to.
Verím, a to aj proti všetkému zdaniu,
že som stále ešte tvoja,
a nepoznám žiadnu vôľu než tú tvoju.
Amen.
(Adrienne von Speyr /1902–1967/,
Bei Gott und bei den Menschen. Gebete.
Preklad Robert Svatoň)
