Je jasná, tichá, teplá júlova noc, zo širokej rieky stúpa para a chladí nás, zľahka zašpliecha rybka, vtáky stíchli, všade ticho a nádhera, všetko sa modlí k Bohu. Nespíme len my dvaja – ja a ten mladík – a rozprávame sa o kráse Božieho sveta, o jeho veľkom tajomstve. Každé stonanie, chrobák, mravec, včela, všetci podivuhodne poznajú svoju cestu, hoci nemajú rozum, osvedčujú tajomstvo Boha, neustále ho sami napĺňajú. (…) Aká bezúhonnosť, aká dôverčivosť, aká krása! Je až dojímavé vedieť, že v nich nie je žiaden hriech… a Kristus je s nimi už dlhšie než s nami. „Je možné, že aj oni majú Krista?“ pýta sa mladík. „Ako inak,“ hovorím mu, „veď Slovo je pre každého. Všetko stvorenie a každý tvor, každý lístok usilovne smeruje k Slovu, spieva Božiu slávu, plače ku Kristovi…“
(F. M. Dostojevskij /1821–1881/, Bratia Karamazovci)
