P. Reinhard Körner, OCD
„Svätý rok má byť neutíchajúcim chvalozpěvom na Trojicu ...“ (bula Incarnationis mysterium, čl. 3). Veríme, že zamyslenie R. Körnera k tomu môže byť výbornou pomôckou. Otiskujeme preklad len prvej časti obsiahleho článku, ďalšie časti vyšli v nasledujúcich číslach časopisu Karmel-Impulse. Prípadných záujemcov odkazujeme na knižné vydanie: R. Körner OCD, „Bleib nicht zurück am Ufer ...“ – Einladung zum Leben mit dem dreieiným Gott, Benno – Verlag, Leipzig 1998.
Ten, kto sa dnes pýta na jadro kresťanstva, na to, čo je na kresťanskej viere osobitého a podstatného, narazí skôr alebo neskôr na trojjedinosť Božiu, na Trojicu alebo trinárne tajomstvo, ako hovoríme odborné my teológovia. Vždyť bohoslužobné texty a piesne stále hovoria o troch božských osobách, svoje modlitby začíname: „V mene,“ týchto troch, k žalmom a oráciám pripájame „Sláva Otcovi i Synu i Duchu svätému ...“ a v nedeľnom kréde hovoríme, že veríme „v Otca, Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, (...) v jedného Pána Ježiša Krista, jednorozeného Syna Božieho, (...) v Ducha svätého ...“ Trojjedinost Božia je v reči cirkvi priamo všadeprítomná.
A predsa: kto si s tým dokáže niečo počať? I teologicky školení kazatelia radi uhýbajú „k aktuálnejšiemu tématu“, majú-li – ako o nedeľu Nejsvätější Trojice – hovoriť o tejto „pravde viery“.
Ba ešte viac: zdá sa, že v praktickom náboženskom živote a v osobnom styku s Bohom nemá tajomstvo Trojice nejaký valný význam. Keď sa modlíme spontánne, zo života, obraciame sa k Bohu – a jeden si ho predstavuje ako Otca, iný pri tom radšej myslí na Ježiša Krista; no, a Ducha svätého berieme do úvahy len vtedy, keď potrebujeme pomoc zhŕujúcou: v situáciách, kedy musíme niečo rozhodnúť, pred skúškou alebo dôležitou poradou či rokovaním. Nemodlíme sa k trom, modlíme sa k jednému – a osoby pritom striedame podľa osobnej libosti alebo podľa danej situácie. Prakticky sa modlíme a žijeme ako židia alebo moslimovia, ktorí však – jedni ani druhí – vo svojej viere Božiu Trojicu nepoznajú.
Karel Rahner podotkol už pred rokmi, aby sme sa nenechali klamať a neprehliadli, že mnohí kresťania „pri všetkom svojom pravovernom vyznávaní Trojice sú vo svojej náboženskej praxi skôr len ‚monoteistami‘“. Nejde však o súd platný len na našu dobu, ktorá na vieru čoraz viac zabúda. I v uplynulých kresťanských storočiach sa mnohé veľké postavy modlitby a duchovní učitelia museli s námahou propracovávať k poznaniu, že nežijú s nejakou osamelou božskou bytosťou, ale s božským spoločenstvom. „Vyhnanstvo Trojice“, ako to nazval taliansky teológ Bruno Forte, trvá v kresťanstve už dobré tisícročie.
Ale ako môžeme vieru v Trojici aspoň trochu pochopiť? Ako sa voči trojjedinému Bohu dopracovať k takému osobnému vzťahu, ktorý by mal význam pre náš život? V našej novej sérii článkov by som sa chcel podeliť o to, v čom som – štúdiom duchovnej tradície cirkvi a teologickej literatúry o tomto téme – na tieto otázky sám našiel pre svoj duchovný život odpoveď.
Keď biskup Augustín (345–430) – ako vypráva jedna stará legenda, ktorá sa stala veľmi známou – písal svoje veľké dielo o Trojici (De Trinitate), šiel raz po brehu Stredozemného mora, rozjímali a premýšľal. Tak prišiel k chlapcovi, ktorý naberal vodu z mora a prelieval ju do malej jamky v piesku. Na biskupovu vlídnu otázku, čo to robí, chlapec odpovedal: „Chcem vyčerpať more.“ „To predsa nie je možné,“ poznamenal Augustín, „more je tak veľké, tak hlboké a tak široké, že samo oko z neho môže obsiahnuť len celkom malý výsek.“ „Práve tak sa tebe,“ odvetilo dieťa, „nepodarí obsiahnuť tvojimi myšlienkami trojjediného Boha.“ – Legenda hovorí sama za seba; a vzhľadom k môjmu zámeru sa nevyjadruje zrovna povzbudzujúco. Boh, Trojjediný, je a zostane nepochopiteľný – prirodzene aj pre mňa.
Ale zamyslime sa nad obrazom z legendy ešte ďalej: I keď more zostáva nevyčerpateľné a neuchopiteľné, predsa nemusím rezignovať a odísť od brehu. Môžem aspoň vběhnout do chladivého živel, plávať proti vlnám, potápať sa, cítiť a ochutnať vodu ... Potom ešte nepoznám „more“, ale získal som skúsenosť s morom, ktorú by som nemal, keby som zostal na brehu na súši. Získal som vskutku pravdivý dojem z mora, viem teraz niečo o tom, aké more je ... A rovnako tak nemusím kapitulovať pred tajomstvom Boha; môžem „vběhnout“ do oné skutočnosti, ktorú má na mysli kresťanská viera, keď hovorí o „Boh“ a o „Trojici“, môžem sa touto skutočnosťou nechať niesť, zakúšať ju. Tým som Boha nepochopil, neuchopil, ale „ochutnal“ som jeho bytie, mám o ňom akési ponatie; viem potom aspoň, kadiaľ na to, aby som o ňom mohol premýšľať, a kde ho vycítiť.
Ako teda smiem rozumieť Trojici Božej, keď o nej premýšľam a keď do nej prenikám cestou tušenia?
Nechajme sa teda najprv vziať do božského „mora“ tými, ktorí ako prví vyjadrili svoje duchovné plavecké skúsenosti slovami, teda ranými kresťanskými autormi novozákonných spisov.
Na počiatku kresťanskej viery – a o viere v Trojici to platí tiež – nestojí náuka, ale skúsenosť, nie (aby sme zostali u prímery) náuka o mori, ale skúsenosť plávania v mori. Všetky spisy Nového zákona hovoria o tejto skúsenosti; jej teologická reflexia, ktorá sa potom stane náukou o Trojici, začína až o dve storočia neskôr. Aby sme onu náuku mohli chápať a „použiť“ ju vo svojom živote, musíme sa teda zamerať na túto skúsenosť, na pôvod viery v Božiu Trojicu, na „pramennú skúsenosť“ (Leonardo Boff) v raných kresťanských generáciách.
Výchozí bod tvorí viera Izraelitov, že za všetkým, čo žije a čo je, stojí „vyššia moc“: Boh, ktorý je pôvodcom všetkého a ktorému všetko, čo existuje, okamih od okamžiku a náš život od jedného tepu k druhému za všetko vďačí. Tento Boh je jediný Boh, tak bol Izrael presvedčený najneskôr od 5. storočia pred Kr. Je „Všemohúci“, je „Mocou“, ktorej podlieha všetko, čo je a čo sa deje, iné božské moci nie sú. A je to Boh osobný, teda Boh, ktorý o sebe môže povedať „ja“ a ktorého my ľudia môžeme oslovovať „ty, Bože“.
To je tiež viera prvých kresťanov, ktorí boli spočiatku väčšinou Židia. Avšak oni s týmto Bohom získali novú skúsenosť a vďačili za ňu Ježišovi, svojmu „majstrovi“ z Nazareta:
Tak jasne a jednoznačne ako nikto predtým hovoril Ježiš o Bohu ako o Bohu blízkém a milujúcim. Učil ľudí okolo seba, aby Boha nielen uctievali a „báli“ sa ho, ale aby dôverovali jeho láske a nechali sa ňou niesť, absolútne bez ohľadu na to, či sa počítali k „zbožným“ alebo k „neznajúcim zákon“, zdali žili zámožne alebo v chudobe, či boli zdraví alebo chorí a postihnutí, či mali čistý štít alebo ich minulosť nebola bezúhonná. Jeho slová bola akoby slovami znalého sprievodcu, ktorý (aby sme opäť zostali u použitého obrazu) z pútnikov putujúcich po brehu sníma strach z mora a beží s nimi do osviežujúcej vody, aby im doprial pociťovať nádheru a krásu mora, ktorú dosiaľ poznali len z brehu ... Alebo vyjadrené iným obrazom: Ježiš otvoril okno a ukázal svojim krajanom diaľku, ktorá ich obklopuje, vpustil slnko a čerstvý vzduch do temných, zatuchnutých chatrčí ich života, takže sa mohli nadýchnuť, uzdraviť sa, napriamiť a stať sa novými ľuďmi ... Skrátka: Boh sa stal pre prvých kresťanov, tak ako bol pre Ježiša samého, „Abba“, milujúcim Otcom, a mohli sa – ať už si druhí o nich mysleli čokoľvek anebo ať už oni sami boli o sebe predtým zvyknutí smýšľať akokoľvek – považovať za Bohom milované „synov“ a „dcéry“ (Pavel to bude neúnavne pripomínať kresťanom svojich obcí; srov. Rím 8,14 a Gal 4,6). To pre nich nebola len nová „nauka“ o Bohu, to bola nová životná skúsenosť s Bohom!
Verohodným a v každodennom živote uplatniteľným sa tento pohľad na Boha a jeho „kráľovstvo“ stal raným kresťanom predovšetkým tým, že Ježiš nielen hovoril, ale svojim životom takého Boha na vlastnej osobe ukazoval. Ježišove postoje a jeho správanie, spôsob, akým smýšľal a žil, sa stali pre mnoho ľudí v Izraeli najkrajnejším, najčistejším a najjasnejším oknom na onoho Boha, o ktorom k nim hovoril. Ježiš sám mal úplne a úplne povahu „svého“ Boha. So rovnakou náklonnosťou, s akou Boh – Abba pristupoval k Ježišovi, sa Ježiš skláňal k blížnym. V jeho správaní prežívali tí, ktorí sa s ním stretli, prijatie, pozornosť a súhlas, ktoré ich uzdravovali a oslobodzovali. Na ňom samotnom bolo cítiť, aký je Boh – a že Boh môže byť len taký ako Ježiš!
Mohli si túto skúsenosť vykladať inak, mohli si o tomto mužovi z Nazareta myslieť niečo iné, než že je „od Boha poslaný“, áno že musí byť priamo s Bohom „identický“? Že Ježiš asi musí byť v ešte mnohem užšom smyslu než oni sami „milovaný syn“, áno onen „Syn Boží“?
A keď bol Ježiš odsúdený na smrť a zabit – ako by mohli inak, než byť s istotou presvedčenými: taký Boh nemôže takého Ježiša nechať propadnúť sa smrti do ničoty! „Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych!“ (Rím 10,9 a iné), hovorí zvesť, ktorú si učeníci navzájom hlásajú a čoskoro ju budú šíriť „do celého sveta“, na základe svojej novej životnej skúsenosti s Bohom a s Ježišom. On je u Boha – a nie je „niekto“ u Boha: Ježiš patrí k Bohu!
Ako boli ako židia zvyknutí oslovovať Boha, tak teraz učeníci oslovujú aj Ježiša: židokresťania „Adonai“, grécky mluviaci „Kyrie“, Latiníci „Domine“. Nemecký (i český) preklad znie odedávna „Pane“. A oni s ním žijú, lebo vnímajú, že je im tak blízko, ako je učil, že im je blízko Boh – tak blízko, ako nás obklopuje voda mora, keď sme sa odvážili do nej vběhnout... Alebo ako vzduch z širé krajiny, ktorý je okolo nás a v nás. „V ňom,“ hovorí Pavel v Aténach, „žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28).
Skúsenosť, ktorú teraz títo prví kresťania mohli prežívať stále znovu, musela byť naozaj strhujúca a hlboko obšťastňujúca: posolstvo, ktoré rozhlašovali, „radostná správa“ o takomto Bohu a o takomto „Božom Synovi“ – boli prijímané! Ľudia odevšad, židia i „pohané“, otroci i slobodní, židia z diaspory, Gréci, Rimania i Arabi rozumeli „reči“ tohto posolstva! Áno, leckterý z týchto cudzincov je zahanbil tým, že mu Ježišova slová prenikli do srdca hlbšie, než ich prijali oni sami, a nie jednému posolstvu o Ježišovi a jeho Bohu „obrátilo naruby“ viac, než to zakúsili oni sami. Taký účinok – to im bolo jasné – nemohol vychádzať len z ich neobratných slov, z ich nevýznamného života! Nepôsobila tu ona ruach, „svätý Duch“ – čo je v reči Ježišovej a izraelských kresťanov slovo ženského rodu! – , táto sila z Boha, o ktorej Ježiš tak často hovoril a o ktorej povedal, že im ju pošle od Abba – Otca, aby ich „vyučila“ a „pripomenula im všetko ...?“ (Ján 14,26.) A nemluvil Ježiš o tejto svätej ruach, ktorú zažili ako silu, jež potešuje srdce, osvetľuje rozum a buduje spoločenstvo, ako o osobe, ktorú môžeme oslovovať, ku ktorej sa môžeme modliť? A tak sa k nej naozaj modlili, tak ako sa modlili k Bohu ako Abba – Otcovi a k Ježišovi ako „Synovi“ tohto Otca ...
Pojmy ako „Trojica“ a „Trojjediný“ boli raným kresťanským generáciám cudzí. V žiadnom z 27 novozákonných spisov – tie najpozdnejšie z nich boli napísané okolo roku 120 po Kr. – sa táto alebo čo do zmyslu podobná slova nevyskytujú. A predsa zrovna na každej strane hovoria tieto spisy o živote ľudí s Bohom – „Otcom“, s „Pánom Ježišom Kristom“ a s „Duchom svätým“. Evanjeliá a Skutky apoštolov, epištoly a kniha Zjavenia predstavujú svedectvo o „skúsenosti plávania“, ktorú ľudia učinili, keď nechali breh za sebou a vběhli so svojím „sprievodcom“ do božského mora. Oni, ktorí verili v jedného a jediného Boha, našli Boha ako božské spoločenstvo. Žili so tromi v Bohu, a keď prijímali do svojich radov nových členov, vstupovali s nimi do vody a krstili ich, ako dosvedčuje Matúšove evanjelium, ktoré vzniklo okolo r. 80, „v mene Otca i Syna i Ducha svätého“ (Mt 28,19).
Myšlienka, ako môžu tri božské osoby byť jediným Bohom, ešte kresťanov prvých dvoch storočí nezamestnávala. Ale čoskoro bude táto otázka vyvstávať stále viac a vyzve teológov – ako Augustina – aby o nej premýšľali ...
Napadá ma historka, v ktorej je tiež použit príměr s morom. Vyprávali ju prý mnísi prvého tisícročia. Mne osobne veľmi pomohla, aby som zostal bdělý pre „pramennú skúsenosť“, bez ktorej by najinteligentnejšie teologické reflexe zostali aj pre mňa mätúcimi a ničneříkajícími. – Dve ryby v mori sa dajú spolu do hovoru. Jedna hovorí: „Videla si vlastne už niekedy tú vodu, o ktorej naši učenci tolika slovami mluví?“ Druhá odpovedá: „Akože tu celý život plávam v mori sem a tam – žiadnu vodu som ešte nevidela!“ Rozhodnú sa, že sa spýtajú na radu múdre ryby, ktorá bydlí v morskom hlbinách: „Môžeš nám povedať, múdry brat, kde je tá voda, o ktorej hovoria učenci?“ „Ach, vy hlúpe ryby,“ odpovedá ona múdra: „v vode ste, vo vode sa pohybujete, všetko, čo máte a čo ste, ste prostredníctvom vody – a vy to nepozorujete?!“
A mníši k tomu dodali: Tak človek žije v Bohu – a nepozoruje to ...
Byť bdiely pre „silu“, ktorá nás nesie, pozorne vzhliadať k tichej, tak samozrejme prítomnej skutočnosti, ktorá je okolo nás, v nás a medzi nami ..., oslovovať ju „Abba, Tatínku“, vnímať, že Ježiš je u tohto Otca, a zdieľať s ním všedný život, byť vnímavý a pozorný k tichým, mocným zázrakom Božieho Ducha v srdciach blížnych, v našich malých i veľkých spoločenstvách, v priebehu každého dňa a každej hodiny – to je cesta, po ktorej kresťania rané doby došli k viere v Božiu Trojicu.
(Prevzaté s láskyplným súhlasom autora z časopisu Karmel-Impulse,
roč. 8, č. II/1998, str. 16–21.
Preložil Dr. Vojtěch Pola.)
