Potom, čo som zažil najhlbšie zúfalstvo nad vlastnými silami a schopnosťami, som spoznal, že si už nemôžem ďalej dôverovať, takže bolo logické preniesť svoju dôveru na Boha. Bola to milosť, ktorú mi Boh ponúkal celý život, ale ktorú som nikdy nemal odvahu prijať v jej plnosti. Tvrdil som, že mu dôverujem – a určite som mu dôveroval –, ale nikdy nie natolko, aby som prehliadal všetky ostatné zdroje možnej posily a podpory a spoliehal sa iba na jeho milosť. Nikdy som nedosiahol tak ďaleko, aby som sa úplne vydal. Až doteraz som mu síce dôveroval a spolupracoval s jeho milosťou, ale malo to svoje medze. Až po tom, čo som sa ocitol na dne svojich síl, som sa dokázal Bohu bezzvyšku vzdať. Nebolo to niečo, o čo by som sám usiloval, čo by som si veľmi prial, na čom by som pracoval, alebo čo by som si nejako zaslúžil. Rovnako ako každá iná Božia milosť, aj táto bola v pravom slova zmysle darom: bola to smrť a zmŕtvychvstanie v jednom.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mne vede, 7. kapitola)
