P. Jozef Chalmers, O.Carm., Rím
(O nedávnom blahorečení poľského karmelitána P. Hilaria Januszewského (1907–1945) sme sa zmienili už v minulom čísle Karmelu. Stručne sme sa oboznámili s jeho životným príbehom a povzbudili sa k vnímavosti, aby sme prostredníctvom odkazu tohto nášho brata mohli byť novými oslovovaní samotným Pánom. Zámerne zostal záver článku takto „nekonkretizovaný“, bez toho, aby sme sa snažili obsah svedectva otca Hilaria pre nás vyjadriť presnejšie. Malo tak byť ponechané miesto pre to, aby sme hľadali a pýtali sa nie na stránkach časopisu, ale v modlitbe... Každý sám osobne.
Pri príležitosti zmieneného blahorečenia vydal generálny prior rádu karmelitánov P. Jozef Chalmers list o novom blahoslavenom, ktorý nadepsal „Verný v malom, verný vo veľkom ...“ A z tohto listu vám teraz predkladáme práve tú časť, v ktorej sa posolstvo príkladu nového blahoslaveného snaží vystihnúť sám otec generálny prior.)
Svedectvo P. Hilaria nám dnes
Blahorečenie otca Januszewského je pre všetkých karmelitánov zdrojom radosti a šťastia. Cirkev uznala jedného z našich bratov za prímluvcu a príklad, presvedčivého svedka pre celú cirkev. To je pre karmelitánov príležitosť nielen sa radovať a prejaviť svoju radosť slávnosťami, ale aj premýšľať a uvažovať hlbšie o svedectve otca Januszewského, aby sme v jeho príklade našli kľúč k svojej vlastnej dnešnej ceste životom.
Za prvé je nám život otca Januszewského dobrým príkladom nesebeckého, tichého, mlčanlivého života, založeného na hlbokej modlitbe a na službe druhým. Tí, ktorí ho poznali, trvajú na tom, že bol pozoruhodne prostý. Keby nebolo jeho hrdinskej smrti, pravdepodobne by bol zabudnutý, pretože nikdy nevynikal niečím zvláštnym. Ale so silou, ktorá vyrastala zo života modlitby, života v prítomnosti Pána – čo je tak typické a vlastné karmelitánskej spiritualite – vydal sám seba za ostatných so rovnakou prostoťou, s akou žil tichým, pracovitým životom. Ako človek vychovaný dennou pobožnosťou veľkoryso nasadil svoj život, stojac tvárou v tvár väzeniu a skutočnosti koncentračného tábora. Mohli by sme povedať, že dokázal byť verný svojmu povolaniu v bežných podmienkach a v dôsledku toho bol tiež schopný byť práve tak verný za okolností mimoriadnych. Verný v maličkosti bol verný aj vo veľkej veci (Lk 16,10).
Keď otec A. Urbanski, ktorý s ním zdieľal rehoľný život i údel útrap, počas prísnej karantény, ktorá nasledovala po oslobodení, písal z tábora rehoľným predstaveným do Ríma, vyjadril sa o jeho smrti nasledovne:
Proh dolor R. P. Hilarius Januszewski, die 26.3.45, uno Mense ante liberationem, tanquam victima zelus sacerdotalis erga infectuose infirmos, mortuus est.1
Toto storočie sa blíži ku koncu a my sme zhrození určitými udalosťami, ktoré sa v jeho priebehu stali. Koncentračné tábory, v ktorých otec Januszewski prišiel o život, považujeme za niečo obzvlášť kruté a neľudské. Napriek tomu existujú situácie, dokonca aj teraz, ktoré sú v určitom smere veľmi podobné: rasová nenávisť, chudoba a hladovanie, vojny všetkých druhov, masakre, bezohľadné násilnícke nacionalistické hnutia... Svedectvo otca Januszewského vyzýva karmelitánov jednadvsiateho storočia k radikálnemu rozhodnutiu sa pre život, ktorý je v tejto dobe mnohými spôsobmi ohrozený. Otec Hilarius to bol schopný učiniť spôsobom najvznešenejším – tým, že dal svoj život za druhých.
Príklad otca Januszewského nám pripomína, že karmelitáni sú uprostred „kultúry smrti“, ktorá sa prejavuje mnohými rôznymi spôsobmi, povolaní postaviť sa za život.2 Nie len v tých oblastiach sveta, kde je „kultúra smrti“ viac zrejmá, ale aj inde, kde je jej prítomnosť menej zjavná. Ďalej – napriek pokušeniu sledovať iba „užitočnosť“, napriek pokušeniu hodnotiť ľudské bytosti podľa ich výkonu a vyradzovať tých, ktorí už „k užitku“ nie sú a stávajú sa bremenom – otec Januszewski sa radikálne nasadil pre umierajúcich, pre zbytočných, pre tých, ktorí zdanlivo už nemali čo ponúknuť. Týmto činom vyznal a dosvedčil, že ľudský život je – pre seba samého a v sebe samom – hodnotou posvätnou. Toto svedectvo, ktoré otec Januszewski vydal, išlo do krajnosti – tým, že dal svoj vlastný život.
V otcovi Januszewskom tiež nachádzame zvlášť pozoruhodný vzor pre to, ako my dnes môžeme prežívať karmelitánske charizmu. Januszewski, muž ticha a modlitby, navyknutý „rozprávať k Bohu“, oddaný kontemplacii (ako každý dobrý karmelitán), nemal ťažkosti s tým, nachádzať Kristovu tvár v slabých, potrebných a trpiacich. V hrozných podmienkach tábora Dachau boli tými najchudobnejšími chorí týfom, umierajúci, a otec Januszewski, spolu s ostatnými dobrovoľníkmi z radov kňazov, bol ochotný s nimi zostať a s nimi a pre nich podstúpiť umieranie. Život intenzívnej modlitby nás robí ľudskými a schopnými žiť solidárne s druhými; to nám dáva intuíciu a vnímavosť nevyhnutné k tomu, aby sme uprostred napätia a protikladov života objavili tajomnú prítomnosť Pána v tých, ktorí sú najslabší. Karmelitáni sú povolaní ako Ján v loďke na Galilejskom jazere medzi temnotou plynúcej noci a svetlom úsvitu pokorne, ale pevne vyznávať: „Pán je to“ (Ján 21,7).
A nakoniec musí svedectvo Hilaria Januszewského, ktorý bude čoskoro vyhlásený blahoslaveným, ukázať karmelitánom na celom svete význam medzinárodného rozmeru nášho rádu. Nesmíme zabudnúť, že väčšina pacientov, o ktorých otec Januszewski staral, boli Rusi (teda pochádzali z nepriateľskej krajiny). Ale to, zdá sa, neovplyvnilo jeho rozhodnutie. Prekročením národnostných prekážok nám otec Januszewski poskytuje pravé svedectvo všeobecného bratstva, zmierenia medzi nepriateľskými národmi a pokoja.
Tri roky predtým blahoslavený Titus Brandsma zakončil dokument, ktorý mal vypracovať ako súčasť vyšetrovania v otázke odporu holandských katolíkov voči nacionálnemu socialismu, nasledujúcimi slovami: „Boh žehnaj Holandsku! Boh žehnaj Nemecku! Nech Boh, aby oba národy čoskoro opäť kráčali v pokoji a v slobode a uznávali jeho slávu!“
Nech nám príklad a prímluva týchto dvoch blahoslavených karmelitánov pomôže vstúpiť do jednadvsiateho storočia s pravým duchom služby, pokoja a spravodlivosti, vychádzajúcim z verného a intenzívneho stretnutia sa so Vzkrieseným Pánom.
Fr. Jozef Chalmers, O.Carm., generálny predstavený
(Z angličtiny preložila Miluška Hosnedlová.)
