Jitka Trmalová
Španielska občianska vojna /1936–1939/ so sebou priniesla aj veľké násilie na veriacich a zvlášť na kňazoch, rehoľníkoch a rehoľniciach. Celkom 498 španielskych mučeníkov 20. storočia bolo 28. októbra 2007 (po takmer päťdesiat rokov trvajúcom oficiálnom procese, završenom schvaľujúcim dekretom pápeža Benedikta XVI.) slávnostne vyhlásených za blahoslavených. Medzi nimi je aj šestnásť karmelitánov (O.Carm.) z troch komunít: Tárrega, Tarrasa a Olot. Nechajme sa osloviť svedectvom ich života a ich mučenictva.1
Roku 1931 bola v dôsledku svetovej hospodárskej krízy zvrhnutá v Španielsku monarchia a vyhlásená republika. Rovnako bola vykonaná odluka cirkvi od štátu. Katolícka cirkev bola mnohými bez veľkého premýšľania stotožňovaná so starým nedemokratickým režimom.
V nasledujúcich rokoch sa fašistické sily, usilujúce o odstránenie republiky, znovu pokúšali uchopiť moc. Vo voľbách na začiatku roku 1936 síce zvíťazila protifašistická koalícia a bola vytvorená vláda ľudskej fronty, ale proti tejto vláde bolo zorganizované sprisahanie. Vypukla občianska vojna medzi vládnucou ľavicou a medzi fašistickými povstalcami, ktoré viedol generál Franco a ktoré podporovala armáda, čiastočne – nutno priznať – aj španielska katolícka cirkev a zo zahraničia Nemecko a Taliansko. Komunistom – republikánom poskytli pomoc Sovietskeho zväzu a medzinárodné brigády dobrovoľníkov. Roku 1939 napokon vtiahli frankisti do Madridu a nastolili fašistickú diktatúru.
Naši karmelitánski mučeníci nie sú obeťami fašizmu, ale stúpencov oné druhej totalitnej ideológie, ktorá stála „na opačnej strane barikády“ – komunizmu. Komunisti vtedy vo Španielsku v mene republiky napáchali mnohé zvěrstva na cirkevných osobách. Bez rozlišovania ich prenasledovali ako stúpencov starej monarchie a fašizmu.
Tárrega
V meste Tárrega mali katalánski karmelitáni (netvorili vtedy ešte samostatnú provinciu, ale iba tzv. generálny komisariát) svoj noviciát a štúdium filozofie. Miestna komunita dvanástich bratov bola známa svojou úctou k liturgii a láskou k Panne Márii. S týmto prostredím zbožnosti stálo v ostrého protiklade, že okolitá oblasť bola svojím obyvateľstvom silne komunistická, zmietaní protikresťanskými náladami ešte pred vypuknutím občianskej vojny.
Juž v februári roku 1934 našli bratia rozbitý svätostánok a hostie rozhádzané po podlahe. 6. októbra téhož roku umiestnili komunistické sily ku dverám konventu svoju stráž. Bratia prijali (prijali) premenené hostie zo svätostánku, aby zabránili ďalšiemu znesväteniu eucharistie.
V júni roku 1936 zakázal starosta rehoľníkom vyučovať v škole a pôsobiť v nemocnici. O pár dní neskôr hádzali ľudia po karmelitánoch na ulici kamením. Jeden známy, ktorý to videl, radil prevorovi, aby hneď s komunitou odišiel; aj ženy, ktoré v rádiu počuli o plienení a vypalovaní kostolov v celej krajine, presviedčali bratov, aby sa ukryli.
20. júla, na sviatok proroka Eliáša, pri rannej omši pribehla muž menom Ramón Sauret komunitu varovať pred chystajúcou sa generálnou štrajkom. Dalo sa predpokladať, že rozvášnení štrajkujúci si môžu vybíjať zlosť na kláštore i jeho obyvateľoch. Prevor dal uzamknúť kostol, civilných účastníkov omše prepustil bočným vchodom a päť kandidátov (mladíkov, ktorí sa pripravovali na vstup do rádu) a dvoch novicov poslal v civilnom oblečení ku spriateleným rodinám.
Na druhý deň, 21. júla 1936, starosta prikázal karmelitánom, aby počas jednej hodiny opustili konvent a odovzdali kľúče. Poslední odchádzali predstavení: prevor P. Ángel Prat a novicmistr P. Eliseu, sprevádzaní pokrikujúcim davom, ktorý po nich hádzal kamene. Na dverách kláštora sa objavil nápis, vyhlasujúci, že „patrí ľudu“. Ľud povzbudzovaný v nenávisti k cirkvi i ľavicovým tiskem naložil so „svojim“ majetkom po svojom: kostol vyplienil, posvätné predmety a obrazy odviezol na futbalové ihrisko a tam ich spálil.
Situácia sa vyhrocovala ešte viac, a tak sa prevor rozhodol požiadať starostu o sprievodné listy, aby sa komunita mohla vystehovať do exilu v Taliansku. Napriek tomu, že bol z rôznych strán varovaný, prevor starostovi dôveroval. Niektorí členovia komunity žiadali predstaveného, aby sa smeli rozejít, ale P. Ángel chcel, aby sa snažili zostať pohromade. Nakoniec sa teda chystali odísť vlakom 28. júla o 16 hodine popoludní. Bratia prichádzali na nádražie jednotlivě a v civilnom oblečení bez akýchkoľvek náboženských predmetov. Príslušníci Červenej gardy ich ale spoznali a bez ohľadu na vystavené sprievodné listy ich zatkli. Dvaja bratia chýbali – P. Joaquim, ktorý bol príliš starý a chorý, a P. Eduardo. Ten starostovi nedôveroval a prevorovi napísal, že nepríde a kde sa ukrýva. To bola ovšem chyba, pretože gardisti dopis u prevora našli a otca Eduarda zatkli tiež.
Bratia boli odvedení do hlavnej kancelárie protifašistických milícií. Potom ich v noci (z 28. na 29. júla) odviezli do Clot dels Aubins, miesta vzdialeného dva kilometre od Cervery – centra komunistických aktivít. Prevor márne prosil, aby sa najmladší bratia, sotva sedemnásťroční chlapci, smeli vrátiť domov, veď ich rodičom už poslal telegramy, že sa ich synovia vrátia. I jeden z týchto mladých bratov s plačom prosil, aby ho prepustili. Márne. Po dvojiciach vyviedli bratov z vozu a zastrelili, ich telá poliali benzínom a zapálili. Nahoře ležalo telo prevora P. Angela. Podľa svedkov sa bratia pred smrťou navzájom povzbudzovali zvolaním: Viva Crist Rei! Nech žije Kristus Kráľ. Po troch týždňoch bol popol popravených použitý ako hnojivo na vinici. Niektoré časti ich tiel, ktoré nezhoreli, sa povalovali po dedine ohlodávané psami. Časť ostatkov sa miestnemu farárovi podarilo sesbírat a po vojne boli uložené do múru karmelitánskeho kostola v Tárrega, odkiaľ boli bratia vypudení.
Tarrasa
Priemyselné mesto Tarrasa bolo ďalším ohniskom protináboženských protestov. Hoci tam karmelitáni mali školu, ktorú navštevovali predovšetkým deti z robotníckych rodín, domnievali sa mnohí ľudia, že práve kňazi sú vinní za sociálnu nespravodlivosť. 19. júla 1936 začal zfanatizovaný dav drancovať a vypalovať kostoly. Karmelitáni sa teda skryli u spriatelených rodín. Komunita v Tarrase mala štyroch členov, z toho dvoch kňazov. Jeden odišiel do Barcelony, druhý sa skryl v centre mesta, čo mu zachránilo život.
Obaja laickí bratia našli úkryt v dome pani Teresy Salvanos. Ľudia to ale vypátrali a dobývali sa do domu. Doňa Teresa nechala zatiaľ bratov utiecť zadným vchodom. Ich prenasledovatelia ju ale tak dlho tlčili a kopali, až priznala, že rehoľníkov ukrývala. Obaja bratry potom rýchlo dostihli a zavreli do väzenia. Jeden kňaz, ktorý tam s nimi bol, vydal nasledujúce svedectvo: „Bol to dva svätci. Prišli ako baránci a nikdy sa neprestali chovať ako rehoľníci.“ V auguste oboch karmelitánov previezli do Barcelony. Brat Ludovico bol vo väzení oporou a príkladom mladšiemu a bázlivejšiemu Ángelovi. 12. augusta boli obaja ešte spolu s dvoma piaristami a dvoma laikmi vyvedení z väzenia a nasledujúceho dňa, 13. augusta 1936, odvedení na cintorín, užívaný ako popravište. Tam do nich vojaci tak dlho zběsile strieľali, dokým nepadli na zem. Tí, ktorí neboli ešte mŕtvi, zastrelili guľkou do hlavy. Mŕtvych potom ledabolo zahrabali do hlíny. Roku 1941 boli telá umučených nájdené, identifikované a pochované na novom cintoríne v Tarrase.
Olot
Takisto dvaja zo členov komunity karmelitánov v Olot sa stali mučedníkmi. 25. júla 1936 bol miestny kostol vypálený, bratia dostali sprievodné listy a rozšli sa na rôzne miesta.
Prevor P. Ferran strávil nejaký čas so svojimi príbuznými, potom sa pokúsil vycestovať do cudziny. 6. novembra 1936 nastúpil na loď Aufa smerujúcu do Marseille. Niekto o tom ale informoval políciu a tá otca Ferrana zatkla. Pri výslechu odmietol vymyslené obvinenia z fašistických aktivít, z štvania proti revolúcii atď., avšak za tieto „činy“ bol posléze odsúdený. Priznal naopak pravdu: že chcel vycestovať zo krajiny pod falošným menom – tento priestupok by bol inak potrestaný desťdňovým väzením a pokutou.
Spoluväzni svedčili o tom, že sa vo väzení modlil, konal kňazskú službu, utešoval príbuzných odsúdených a myslel viac na druhých ako na seba. Predtým, než ho popravili, prehovoril k svojim katom a odpustil im. 22. novembra 1936 bol zastrelený za spevu a volania: Viva Crist Rei! Jeho brat ho pochoval v Barcelone. Väzeň, zastrelený spolu s ním, pred svojou smrťou napísal: „Som veľmi rád, že umriem s týmto karmelitánskym kňazom, ktorý nás toľko povzbudzoval a posilňoval nielen slovami, ale predovšetkým svojou vlastnou odovzdanosťou do rúk Božích. Nie je to obyčajný muž, ale skutočný svätec.“
Ďalší člen olotskej komunity brat Eufrosino sa s prevorovým súhlasom prihlásil ku karabiniérom, ktorí mali na starosti stráženie hraníc. Chcel sa týmto spôsobom dostať zo krajiny a odísť na misie. Chýbali mu ale potrebné dokumenty. Napísal si o ne svojmu otcovi, ale list bol zadržený a brat Eufrosino zatknutý. Bol to silný mladík, ktorý predtým vyhlasoval, že keď ho rudí chytia, bude sa brániť päsťami. Pri zatknutí ale nekladol odpor. Naložili ho do auta a už o ňom nikdy nikto nepočul. Pravdepodobne bol ihneď po svojom zatknutí 3. októbra 1936 popravený.
Mapku pripravil Jakub Malý.
Tieto bratov spojila láska k Karmelu a nakoniec aj spoločný úděl – mučenícka smrť. Aspoň stručné životopisné údaje nám ukazujú, že boli ľuďmi rôzneho veku, povah a rozmanitej osobnej histórie pred vstupom do kláštora:
Členovia komunity v Tárrega:
P. Ángel María Prat Hostench, prevor, (* 1896) bol príkladný rehoľník, dobrý predstavený, učiteľ prírodných vied, vynikajúci kazateľ a spovedník.
P. Eliseu María Maneus Besalduch, novicmistr, (* 1896) už ako novic vynikal zbožnosťou a pokorou, často hovoril o mučeníctve. Strávil dvanásť rokov na misiách v Brazílii, zo zdravotných dôvodov sa v roku 1933 vrátil do Španielska. Podľa svedkov nikto neslúžil tak horlivo a precítene omšu svätú ako on. Mladí karmelitáni v ňom mali príkladného novicmistra.
P. Anastasio María Dorca Coromina (* 1907) prednášal teológiu v Poľsku, posléze v Olote. Bol uznávaný učiteľ a kazateľ, veľa písal a prispieval do katolíckeho tisku. Bol presnejšie vzatým členom komunity v Olot, v Tárrega sa práve zdržoval, pretože tam bol pozvaný ako kazateľ na slávnosť Panny Márie Karmelskej.
P. Eduardo María Serrano Buj (* 1912) pôsobil ako profesor filozofie v Tárrega. Bol úprimný, optimistický a veselý, miloval hudbu. Študentom usiloval vložiť zároveň vedomosti aj zbožnosť. Kladol im na srdce, že vedomosti bez zbožnosti vedú k pýche, ale na druhej strane sú vedomosti potrebné k šíreniu a obrane viery a k vernosti viere až k prolitiu krvi.
Brat Pedro María Ferrer Marín (* 1909) už pred vstupom do rádu spájal intenzívny život modlitby s apoštolským úsilím a prácou pre chudobných, jeho heslo znelo: „Celkom sa dávať všetkým.“ Brat Andreu María Solé Rovira (* 1918) bol nádejný študent, ktorý miloval karmelitánsku spiritualitu. Spolu s ním študovali brat Miguel María Soler Sala (* 1919) a brat Juan María Puigmitjá Rubió (* 1919). Brat Pedro Tomás Prat Colldecarrera (* 1919) pochádzal z rodiny, v ktorej bolo mnoho rehoľníkov a kňazov, rovnako prevor P. Angel bol jeho príbuzným.
Keď týchto päť rehoľných bratov skladalo v roku 1935 sľuby, povedal im generálny predstavený, že žiadať v takej dobe o sľuby znamená pripravovať sa na mučeníctvo. Za desať mesiacov všetci títo bratia mučeníctvo skutočne podstúpili.
Brat Eliseo María Fontdecaba Quiroga (* 1891) bol laický brat, ktorý pracoval v kuchyni, vstúpil do rádu až vo svojich 43 rokoch.
Brat José María Escoto Ruiz, novic, (* 1878 v Mexiku) pracoval 25 rokov ako obchodný zástupca v Mexiku, Argentíne a USA, vyučoval angličtinu a neskôr sa stal novinárom. Vo svojich 46 rokoch sa oženil, to už 24 rokov nechodil k sviatostiam, ale potom sa do cirkvi vrátil. Jeho náboženské nadšenie rástlo a po ôsmich rokoch manželstva sa s manželkou dohodli, že obaja vstúpia do kláštora – jeho žena ku karmelitkám, on nastúpil roku 1935 do noviciátu karmelitánov.
Brat Elias María Garre Egea, novic, (* 1909) bol civilným povolaním krajčír a bol medzi bratmi „služobne najmladší“ – do noviciátu nastúpil teprve v apríli roku 1936.
Fotografia dvanástich mučeníkov z Tárrega (poradie fotografií zľava doprava zodpovedá poradiu, v akom sú uvedení v texte článku).
Členovia komunity v Tarrasa:
Brat Ludovico María Ayet Canós (* 1886) bol laický brat, ktorý s veľkým katechetickým nadaním pôsobil niekoľko rokov na misiách v Portoriku a vo Venezuele. Jeho heslom bolo: „Služte Pánu s radosťou.“
Brat Ángel María Presta Battle (* 1915) bol laický brat, kuchár a katecheta.
Členovia komunity v Olot:
P. Ferran María Llovera Puigsech, prevor, (* 1902) strávil päť rokov na misiách v Portoriku. Bol vyhľadávaným duchovným vodcom. Radostný, priateľský človek plný pokoja, ktorý často urovnával spory.
Brat Eufrosino María Raga Nadal (* 1913) túžil odísť na misie, preto sa tiež pokúsil o útěk zo zeme, ako už sme spomenuli. Ačkoľvek vždy energicky reagoval na bezprávie, pri svojom zatčení zachoval miernosť.
Sedemnástou mučeníckou postavou z karmelitánskeho rádu v oné veľkej skupine nových blahoslavených je žena: sestra María de san José Badía Flaquer, karmelitka konventu vo Vic (v provincii Barcelona). V noci 13. augusta 1936 bola zatknutá, uväznená. Bránila svoje panenstvo a vyznávala svoje zasvätenie Kristovi, ešte tej noci bola zabitá.
Kiežby nám títo karmelští mučeníci boli povzbudením, aby sme sa nebáli svedčiť o svojej viere, veď oni za svoju vieru a vernosť svojmu životnému stavu zaplatili krvou, zatiaľ čo nám nehrozí nič horšie ako výsmech a nepochopenie. Takisto ich vernosť rehoľnému povolaniu je výzvou pre dnešnú dobu, kedy sa vernosť málo cení a príliš ľahko na ňu rezignujeme. A konečne nezabúdajme, že vojna, porušovanie ľudských práv a prenasledovanie cirkvi, pri ktorom hrozí mučenictvo, nie sú realitou, ktorá sa nás netýka. I vo 21. storočí sú tieto dramatické udalosti na mnohých miestach našej planéty každodennou realitou.
(Poznámka redakcie: Medzi novými blahoslavenými španielskymi mučeníkmi sú aj členovia tereziánskeho Karmelu,
ale o nich sme z cudzojazyčných materiálov zatiaľ neshromáždili potrebné informácie.)
