S Bohom sa nejedná dobre s vyhrnutými rukávmi.

Terezii z Avily (1515–1582)

Počas modlitby pokoja má duša rozjímať a nerobiť hluk. Hlukom nazývam, ak rozum hľadá mnohé slová a úvahy, aby ďakoval Bohu za túto milosť, a opäť mieša hromadu svojich hriechov a chýb, aby tak cítila vlastnú nehodnosť. Tieto veci vytvárajú zmätok, pretože rozum sa napráva za predstavami a pamäť, aby si spomenula. (...)

Vôľa by sa mala správať pokojne a rozvážne; mala by sa presvedčiť, že s Bohom sa dobre nerobí s vyhrnutými rukávmi. Takéto úvahy by sa podobali veľkým polenám, ktoré sa položili bez ladu a skladu na malú jiskru, aby ju udusili. (...)

Často sa stáva, že vôľa zažíva pokoj a spojenie s Bohom, zatiaľ čo rozum je vo víre roztržitosti. Vtedy je lepšie nechať ho a nehnacie sa za ním; setrvávať a zažívať tú milosť a byť hlboko sústredený ako obozretné včely. Keby žiadna včela nevletela do úľa a honili sa vonku jedna za druhou, ako by mohli vyrobiť med?

Ak sa duša nespráva takto, stratí veľa, najmä ak má vycibrený rozum, pretože ten začne hľadať dôvody a spřádať nápady; a sotva zistí, že sú trochu k svetu, domnieva sa, že aj on dokáže niečo poriadne. Ale tu nemá rozum robiť nič iné, len sa presvedčiť, že nie je žiadny dôvod, kvôli ktorému by sme mohli tvrdiť, že zasluhujeme takú veľkú priazeň, ale že všetko pochádza od Božej dobroty. Zato nech myslí, že je mu veľmi blízko, nech ho prosí o milosti, nech sa modlí za Cirkev, za tých, ktorí sa odporúčajú do jeho modlitieb, a za duše v očistci: nie však hlukom slov, ale veľkou túžbou, aby bol vyslyšaný. Takáto modlitba zahŕňa mnoho vecí a dosiahne viac než vypätým cvičením rozumu.

Vôľa nech sa (...) oživí v láske. Samozrejme, ako som povedala, nech sa nesnaží rozhýbať rozum, aby musel hľadať neobvyklé dôvody. Aby sa naša láska rozhorila, majú väčšiu cenu nejaké stébla, ktoré nazbieram s pokorou, než všetko drevo, ktoré tam dokážeme nahromadiť vycibrenými úvahami, pretože tie by zadusili všetko počas jedného Creda. Toto upozornenie je náramne prospešné pre tých učených, ktorí mi prikázali písať, pretože oni došli s Božou pomocou až sem, avšak možno strácajú čas odkazmi na Písmo sväté. Je-li vzdelanie veľkou pomocou pred modlitbou a po nej, potom počas modlitby, ako sa mi zdá, by nemalo veľa napomáhať; najviac oslabuje vôľu, pretože vtedy je rozum blízko svetla a je ponorený do tak veľkého jasu, že sa aj ja domnievam, že som iná, napriek svojej ubohosti.

(Život 15,6n)