Vojtěch Kodet, O.Carm. (*1956)
V jednom z biblických komentárov som čítal, že cirkev je vystavená rovnakým pokušením, ako bol vystavený Pán Ježiš, keď sa postil na púšti. To ma inšpirovalo k premýšľaniu o pokušeniach cirkvi v dnešnej dobe.
Evangelium hovorí o Ježišovom pokušení z dvoch pohľadov. Pán Ježiš bol pokúšaný predovšetkým v oblasti svojej identity Božieho Syna, keď odrážal útoky satana, ktorý mu ponúkal spôsob synovstva odlišný od vôle Otca. Tým tiež odmietol podoby falošného mesiášstva pre tento svet. Konkrétne potom bojoval so satanom v oblasti trojitej žiadostivosti. Jedno majú ale tieto pokušenia spoločné: diabol sa snaží ukradnúť Božie slovo, aby zničil poslušnosť Otcu.
Kedysi hlbšie pochopíme Ježišov boj, ľahšie si uvedomíme, čo je pokušením aj pre cirkev. Tak ako Ježiš vybojoval svoj boj so satanom najprv na púšti, musel čeliť jeho útokom aj celý zvyšok svojho pozemského života. Jednak na neho Boží nepriateľ útočil skrze druhých ľudí, dokonca skrze zmätených učeníkov, a potom hlavne na konci jeho pozemského života. Tak i cirkev musí čeliť útokom satana počas celej svojej existencie, nech tento útok prichádza priamo od neho, alebo sprostredkovane skrze druhých ľudí, ale aj skrze ľudí z cirkev samotnej.
So svojou dobrovoľnou a úplnou závislosťou na Otcovi Ježiš vrátil človeku možnosť žiť skutočnú identitu synovstva, v ktorej človek všetko prijíma ako dar od Boha, aniž by si to chcel uchvátiť ako Adam. V trom pokušeniach dostal tento zápas o pravú podobu synovstva konkrétny výraz. A Ježiš sa v ňom osvedčil, keď nekonal zázraky vo svoj prospech. Namiesto chlebov len pre seba si Ježiš nechal Otcom pri rozmnožení darovať chleby pre bezbrehý zástup. Ale aj to bol len predobraz ovocia Kristovej poslušnosti. Sám sa totiž stal chlebom života pre všetkých ľudí všetkých čias. V druhom pokušení sa nedal zlákť k lacnej senzácii a ovplyvneniu davu skrze zázrak, ktorým by ľudí ohromil a získal na svoju stranu. Neskočil ani z vrcholu chrámu, ani nesestúpil z kríža. Zato ho Otec vzkriesil z mŕtvych, aby všetkých vyslobodil zo smrti a mohol im dať život večný. Vo svojom treťom pokušení sa nedal zlákť, aby získal moc a vládu nad svetom cestou bez kríža, ale zvolil si cestu trpiaceho služobníka. Zavedol tak spôsob vykonávania autority, ktorý tu nikdy predtým nebol. Namiesto ponuky moci nad druhými zvolil cestu bratstva, priateľstva a partnerstva.
Čo to znamená pre cirkev? To prvé je, aby sa cirkev nevzdala svojej základnej identity Kristovej nevesty, ktorá žije úplne v závislosti na Ňom. Je pokúšaná, aby žila svoje poslanie v tomto svete podľa ľudských predstáv, z vlastnej sily a pre svoju slávu, v nezávislosti na Kristu a v blude vlastnej sebestačnosti. Ale cirkev sama nemá nič, čo by nebolo darom Božím. Boh sám si ju pripravil ako nevestu krásnu a bez poskvrny (srov. Ef 5,27). Zameniť dary Ducha za vlastníctvo vecí alebo ovládanie druhých nutne vedie k jej neplodnosti. Všetka jej krása je odleskom krásy Ženicha, jej moc je Jeho mocou a jej bohatstvom je On sám. A všetká plodnosť cirkvi je v čo najväčšom pripodobnení sa Kristu.
V každej dobe je cirkev ohrozená modlami majetku, vnútornej prázdnoty a moci, len situácia a odtiene týchto pokušení sa menia. Prvému pokuzeniu cirkev podlieha, keď si za organizačný princíp svojej existencie zvolí ekonomiku a keď vlastníctvo majetku kladie ako podmienku pre vykonávanie svojho poslania. Ak prestane byť Boh jej najväčším bohatstvom, stratí tým schopnosť obdarovávať druhých skutočným životom. Boh nie je konkurentom chleba, On je jeho pôvodcom, a dáva ho každému, kto o ňu prosí. Túžba vlastniť hmotné veci súvisí s túžbou vlastniť Boha i človeka. Stojí tak priamo proti slobode Božích detí, ide proti dôvere, zavádza do duchovnej slepoty a bráni skutočnej láske.
Pokušenie, ktorým chcel satan prinútiť Ježiša, aby seskočil z vrcholu chrámu, je pre Ježišovu nevestu pokušením snáď najväčším. Ide o pokušenie vonkajšieho aj skrytého triumfalizmu cirkvi, v ktorom si cirkev slúži Bohom tak, že ho využíva pre svoje záujmy a svoju slávu, a tak koná s Bohom ako s modlou. Navonok vystupuje, akoby mala na Boha právo a pokúša sa ho vlastniť, manipuluje s Bohom pre svoj úspech a tým sa staví na miesto Božie. Je to pokušenie, ktoré prevádza vzťah Boha a človeka, Ježiša a jeho nevesty cirkvi. Namiesto poslušnosti Jeho slovu podlieha cirkev pokušeniu diktovať Bohu, čo má robiť. Namiesto prispôsobenia sa jedinému Majstrovi a Pánovi je v pokušení prispôsobiť si Boha sebe. Namiesto, aby verila Ježišovým zasľúbeniam a o ne sa opierala, požaduje Boží zásah podľa svojich predstáv, a keď sa ho nedostáva, berie na mieste Božom všetko do svojich rúk. Zachraňuje česť Božiu vlastnou múdrosťou a silou, nahrádza Božie skutky ľudskými výmyslami a milost svojim snažením.
Posledným pokušením je pokušenie moci, snaha konať dobro z vlastnej sily, z pozície moci a podľa svojich predstáv. Je s kým spojená fascinácia mocou a pokušenie vládnuť, autoritárstvo a ovládanie druhých v mene služby v cirkev. Prejaví sa to v chvíli, keď sa autorita cirkvi ocitne v postavení spoločenskej prevahy, začne byť pokúšaná využiť ľudskú moc vo svojej prospech a pre to, čo sama pokladá za správne a dôležité. Svojim postavením sa povyšuje nad druhých a je stavia do postoja otrockej podriadenosti. V tomto postoji sa neostýchá svoj čin často dokonca nazývať milosrdnou službou. V skutočnosti miesto služby usiluje o nadvládu nad druhými, manipuluje s nimi a podceňuje ich. Túžba po moci je úplne nezlučiteľná s uznaním Božej vlády nad nami, ktorá jediná vedie k slobode. U Boha nie je iná moc než moc lásky, ktorú Pán najviac prejavil, keď za nás zomrel na kríži. Ide o pokušenie, ktoré absolútne ničí ľudské vzťahy. Proti Ježišovej ceste bratstva, priateľstva a solidarity s druhými je cirkev pokúšaná ísť cestou „dokonalé“ spoločenskej organizácie skrze ovládanie druhých. Službu životu tak nahradí panovaním.
Cirkvi sa musí stále mať na pozore, aby nepodliehala mysleniu tohto sveta, za ktorým sa skrýva Boží nepriateľ. Nedostatok rozlišovania je jej základným úskalím. Nie je nám to jedno a bolí nás to, že cirkev týmto pokušením často podlieha. Máme-li vo svojom postavení vplyv na utváranie cirkevných štruktúr a mentality v nútri cirkvi, je našou povinnosťou strážiť Ducha Kristovho v cirkev. Ale cirkev nezmeníme inak než tým, že sa sami budeme týmto pokušením brániť, pretože cirkev, to sme my. Ak platí, že cirkev je vystavená rovnakým pokušením, ako bol Pán Ježiš, tak tiež platí, že sú to pokušenia nás všetkých. Problém je, že zlyhanie vidíme vždy ľahšie na iných než na sebe a vďaka tomu ľahko my sami kritizujeme cirkev, ktorej sme súčasťou.
(Prebraté z www.vojtechkodet.cz)
