Vznešená pani,
som úplne neschopný vyjadriť, akú veľkú starosť mi spôsobujú Vaše úzkostné stavy. Obviňujete sa z bezvýznamných maličkostí, ktoré si vymýšľate Vy, nie Boh. Zachádzate až tak ďaleko, že škodíte svojmu zdraviu, meníte svoj vnútorný život na pustinu a odmietate akúkoľvek duchovnú i hmotnú pomoc kvôli veciam tak ničotným, že by ich nevymyslelo sedemročné dieťa. Boh sa o také drobnosti nezaujíma.
Iste, venuje pozornosť našim chybám, robí to však láskyplne, a dokonca aj jeho zavrhnutie je utešné. Pokořuje nás nežne a umožňuje nám vidieť naše zlé skutky jeho očami, aby tak jeho pokoj uľavil biede našej viny: „Hospodin nebol v zemetrasení.“
Neživiajte svoje prehnané úzkosti. Snažte sa zostať pokojná a navyknite si nedbať na nič, čo by odvádzalo Vašu pozornosť od Boha. Naučte sa pociťovať iba toľko smútenia nad svojimi ľahkými hriechmi, koľko Vám tichá prítomnosť Boha naznačuje.
(François Fénelon /1651–1715/, list grófke Elisabeth de Grammont, 23. júna 1702)
