Pamätajte na chudobných, ktorí sú chorí a nemajú si ani na koho postěžovať. Nakoniec, byť chudobný a zároveň opečovávaný, s tým sa nikam nedostaneme. … Učte sa trošku trpieť pre lásku Božiu, aniž by o tom museli hneď všetci vedieť! Tým skôr, že toto naříkanie nie je k ničomu, pretože dané zlo to rovnako neukľudní. Vo všetkom, čo som povedala, nemám na mysli vážne choroby, ale skôr tie boliestky, ktoré sa dajú prekonávať. Verte, dcéry, že keď raz začneme prekonávať tieto telá, už nás to potom nebude toľko trápiť. Ak sa raz a navždy nerozhodneme prijať smrť a nedostatok zdravia, nikdy nič nedokážeme. Snažte sa preto toho nebojať a celé sa odovzdajte Bohu, nech si príde, čo príde. Čo na tom, či zomrieme? Koľkokrát sa telo vysmialo nám: nevysmievame sa aj my občas jemu? A verte, že toto rozhodnutie je dôležitejšie, než si dokážeme predstaviť; ak to totiž budeme robiť stále častejšie, s Pánovou milosťou sa staneme jeho pani. Nuže, zvíťaziť nad takým nepriateľom je pre zvládnutie bitky tohto života veľkou vecou. Kiež to učiní Pán, ako len on sám môže.
(sv. Terezia od Ježiša, Cesta dokonalosti, 11,3–5)
