P. Hilarius Januszewski O.Carm. (1907–1945)
Podľa listu, ktorý rozoslal všetkým komunitám karmelitánov generálny prior rádu P. Jozef Chalmers, vyhlási pápež Ján Pavol II. v nedeľu 13. júna 1999 vo Varšave za blahoslaveného poľského karmelitána P. Hilaria Januszewského, ktorý zomrel na sklonku druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore v Dachau. Aby sme sa každý mohol s novým blahoslaveným „zoznámiť“ a duchovne sa s ním zblížiť a spojiť, prinášame aspoň jeho krátky životopis.
Keď svetovo známy psychiater Viktor E. Frankl opísal v knihe „A predsa povedať životu Áno“, ako prostredie koncentračného tábora, ktoré počas druhej svetovej vojny poznal z vlastnej skúsenosti, hlboko poznačovalo psychiku tých, ktorí tu boli väznení, a srážalo ich na úroveň prenasledovaných živočíchov zápasiacich o prežitie – trebárs i na úkor druhých, kladie si vo svojej knihe otázku:
„Kde pak zostáva ľudská sloboda? (…) Skutočne sa ukazuje, (…) že človek musí týmto vplyvom podľahnúť? Že „pod tlakom pomerov“, pomerov v tábore panujúcich, „nemôže inak“?
A odpovedá: „Život v tábore nám ukázal, že človek náramne dobre „môže inak“. (…) Kto by z tých, ktorí prežili koncentračný tábor, nemohol rozprávať o ľuďoch, ktorí chodili po apelplatzoch alebo po ubikáciách a rozdávali tu dobré slovo, to posledné sústo chleba? Hoci ich bolo málo, predsa sú dôkazom toho, že možno človeku v koncentračnom tábore vziať všetko, okrem jedného: okrem poslednej ľudskej slobody… (Táto kniha vyšla v Karmelitánskom nakladateľstve v Kostelnom Vydří v roku 1996 (citované miesto viz str. 63) a môže byť veľmi dobrou pomôckou k tomu, aby sme svedectvo o statočnosti P. Hilaria v tábore a o spôsobe, akým nasadil vlastný život, mohli prijať so zrelším porozumením.)
Otec Januszewski sa narodil 11. júna roku 1907 v obci Krajenki v Poľsku. Pri krste dostal meno Pavel. Vo svojich dvadsiatich rokoch vstúpil do karmelitánskeho rádu a prijal rehoľné meno Hilarius. Sľuby potom složil 30. decembra roku 1928. Prípravné štúdium filozofie vykonal na karmelitánskom rádovom učilišti v Krakove, kde bol v tej dobe členom komunity a vyučujúcim – teda snáď aj jeho priamym učiteľom – len o päť rokov starší P. Prokop Valena! Obaja z Krakova v roku 1931 odišli – brat Hilarius do Ríma študovať teológiu a P. Prokop do Kostelného Vydří, aby sa ujal správy farnosti i pútnického miesta.
V Ríme složil Hilarius 3. decembra 1931 svoje slávne sľuby. V rádovej medzinárodnej koleji sv. Alberta našiel medzi profesormi a spolužiakmi nielen učiteľov a priateľov, ale aj vzory pre svoj duchovný život. Vyučoval ho vtedy mimo iných aj P. Jan Brenninger, k jehož blahorečeniu boli tiež započaté prípravné kroky, medzi jeho spolužiakmi patril mj. aj neskorší generál rádu Kilián Healy, pochádzajúci z USA. V predvečer slávnosti Panny Márie Karmelskej 16. júla 1934 prijal brat Hilarius v Ríme kňazské svěcenie. Keď potom volil tému svojej dizertačnej práce z oboru morálnej teológie, zám intentionalne sa rozhodol pre otázku týkajúcu sa sviatosti eucharistie. Toto rozhodnutie urobil už skôr a viedlo ho k nemu jeho hlboké presvedčenie o význame eucharistie – ako v diele spásy obecne, tak v praktickom duchovnom živote veriacich.
Po získaní lektorátu teológie sa v roku 1935 vrátil do Poľska do konventu v Krakove, aby z poverenia predstavených vyučoval na rádovom učilišti dogmatiku a cirkevné dejiny a zároveň aby bol predstaveným (prefektom) spolubratří študentov. Okrem iných úloh, ktoré mu boli zverené v rámci komunity, pôsobil tiež v karmelitánskom kostole Panny Márie „Na Piasku“.
V ťažkej dobe na začiatku druhej svetovej vojny ho otec provinciál 1. novembra 1939 menoval priorom krakovského konventu. Otcovi Hilariovi bolo vtedy tridsaťdva rokov. Podľa svedectva spolubratří spájal vo svojej osobe prísnosť voči sebe samému so zmyslom pre ostatných bratov a ich potreby, zvlášť v chorobe a ťažkostiach. Bol predstaveným spravodlivým, ale aj trpezlivým a láskavým.
Nenávist nacistov sa v porazenom Poľsku zamerala najviac na Židov, ale aj na kňazov. V noci z 18. na 19. septembra 1940 bol krakovský kláštor prepadnutý gestapom a niekoľko karmelitánov bolo uväznených: podpprior P. Leo Koza, nástupca P. Hilaria v úlohe prefekta študentov P. Albert a ďalší kňazi i študenti. Vecný dôvod k tomu nebol žiadny, jediným motivom bol nacistický teror. Snahy priora dosiahnuť prepustenie bratří na slobodu nedosiahli úspechu. Gestapo prišlo do kláštera znovu so zámerom uväzniť ďalšieho kňaza. Prior P. Hilarius sa snažil ho brániť, poukazoval na jeho chorobu a ponúkol policajtom, že ak im naozaj ide o to získať pracovnú silu, môže sa im on sám – oproti spolubratrovi bol mladší a silnejší – hodiť lepšie. Oni jeho návrh prijali, a tak bol 4. decembra 1940 uväznený.
Ďalšie mesiace jeho života sa odohrávali na miestach, ktorých mená sa stali neblaho preslávenými na celom svete: Osvienčim, Dachau. Spolubratři, ktorí hrôzy koncentračných táborov nakoniec prežili, dosvedčili, že príklad otca Hilaria im bol velikou vzpruhou. Vnímali jeho pevnú vieru a silu modlitby, povzbudzoval ich slovom, ale aj kúskom chleba zo svojho prídelu. Všemožné sa snažil pomáhať bratřím v útrapách lágrového života a ich úmrtia (jakkoliv úmrtie kamarátov bolo v tábore každodennou záležitosťou) prežíval vždy ako veľkú stratu. Nevzdával sa nádeje, hovoril bratřím: „Musíte sa vrátiť do Krakova a pracovať na vinici Pánovej.“ V ich očiach bol človekom fyzicky i duchovne silným, boli presvedčení, že on sa vráti a oni snáď s ním.
V marci 1945 nabývala situácia v Dachau na dramatičnosti. Americká armáda sa blížila, Nemci znásobili množstvo popráv. Nemocní tyfom boli izolovaní od ostatných. Tak sa stalo aj s blokom číslo 25, v ktorom boli umiestnení ruskí vojaci. Pri jednom rannom apelu v tábore sa veliteľ obrátil k poľským kňazom a s výsmechom im ponúkol príležitosť prejaviť konečne lásku, o ktorej predsa toľkokrát kázali. Dal im možnosť prihlásiť sa do služby nemocným Rusom v bloku 25. Skrýval sa za tým veľký psychický tlak: znamenalo to riskovať smrť na samom úsvite vyslobodenia a navyše slúžiť vojakom národa, od ktorého Poliaci v priebehu dejín nemálo vytrpeli a ktorý vlastne i v tejto vojne napadol ich vlasť.
Otec Hilarius sa prihlásil ihneď a pobádzal k tomu i svojho spolubratra P. Alberta, ktorý váhal. Nakoniec sa pridal aj on. Tak tedy mohli slúžiť nemocným a umierajúcim ako ošetrovateľia, ale zároveň k nim pristupovať ako ľudia viery, ako kňazi. Podľa svedectva jedného zo spoluväzňov, ktorý službu v bloku 25 prežil, bol otec Hilarius presvedčený, že odtiaľ už živý nevyjde. I on sa tyfom nakazil a zomrel 26. marca 1945, niekoľko dní pred oslobodením tábora Američanmi. V lete toho roku by mu bolo tridsať osemt rokov.
Začínate už teraz – vďaka aj len tak kusým informáciám – vnímať odkaz tohto nášho brata pre nás všeobecne alebo pre vás osobne? Istotne nás aj skrze neho a blahorečenie tohto kňaza a karmelitána chce Pán osloviť, podnitiť.
Nebudem už dodávať viac, len pripomeniem slová Jana Pavla II. z listu Tertio millenio adveniente (čl. 37):
„Cirkev prvého tisícročia sa zrodila z krvi mučeníkov: „Sanguis martyrum – semen christianorum“ (Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov). Udalosti, k nimž došlo za Konstantinovy doby, by boli sotva mohli priniesť cirkvi pokrok, keby nebolo setby mučeníkov a pokladu svätosti, ktorý formoval prvé kresťanské generácie. Na konci druhého tisícročia sa cirkev opäť stala cirkvou mučeníkov... Toto svedectvo je treba mať stále na pamäti.“
Zpracoval P. Gorazd O.Carm.
