Milé dieťa,
mám možnosť odpovedať na oba Vaše premilé listy z 15. a 28. februára, ktoré prišli súčasne. Som nešťastný nad tým, že Vám nemôžem hmotne nijako pomôcť. Tieto ubohé zásielky čokolády sú teraz zakázané, a pritom nám tu nechýba nič: ani jedlo, ani uhlie. Ach, keby som Vám mohol byť nejako užitočný! Z celého srdca by som si prial mať Vás tu alebo v Taliansku, kam by som Vám mohol niečo poslať. Všetky tie prekážky, navŕšené krutosťou ľudí, dokáže teraz prekročiť už len Spasiteľova láska.
Prosím ho úpenlivo za Vás zo všetkých síl svojho ubohého srdca. Prosím ho, aby Vaše srdce naplnil lúčmi. A vlastne Vám, milé dieťa, závidím. Chcel by som byť s Vami v tom malom domčeku a prinášať Ježiša chorým, ako som to pred dvoma rokmi robil v L., trpieť vašim spoločným strádáním. Nie je možné, aby Pán Boh zosielal také skúšky, bez toho, aby prinášali dušiam svätosť. Núti to k oným veľkým úkonom viery a lásky, ktoré spôsobujú, že sa duša stráca v oceáne Božej temnoty. „Et nox illuminatio mea.“ Ach, milé dieťa, keď som v L. videl poľskú cirkev, obdivoval som ju, bol som dojatý do hĺbky srdca a nikdy na ten pohľad nezabudnem. Ale cirkev v Poľsku nebola nikdy tak čistá, tak svätá, tak žiariaca ako teraz. Všetko to s vierou prijímané utrpenie, to hrdinstvo lásky, ktoré umožňuje bez preklínania znášať hlad a zimu, to všetko, z čoho vyrastali svätí, to všetko je dané vám. A všetko strádanie srdca, narušené a smútením postihnutej rodiny, všetko to, čo si, milé dieťa, človek nikdy sám nezvolí, pretože by sa to neodvážil urobiť, lebo by to bola domýšľavosť, hľa, to všetko Vám Ježiš ponúkol, aby si Vás zázračne pripodobnil. Vzpomínam na vašich dobrotivých rodičov, ktorí si iste nemysleli, že na ich srdce dopadnú, než opustia tento svet, také rany, veľmi horlivo sa za nich modlím. Vzpomínam na tú matku, s ktorou som tak rád rozprával o cirkvi. Ona jej rozumela tak hlboko a tak jasnozrivo, pretože jej srdce bolo naplnené láskou. Vzpomínam na Vás, milé dieťa, vy ste vždycky vyhľadávala tú najväčšiu obeť, a hľa, ona Vám prišla v ústrety. Prial by som si vás všetkých z tej skúšky vyprosiť, prial by som si, abyste sa dostali do Švajčiarska alebo do Talianska, ale v jadre Vám závidím tie chvíle. Závidím tomu, že Vás Pán Boh shledal hodnými tých veľkých vecí, zatiaľ čo môj život sú len samé trampoty. Chápete, milé dieťa, čo mám v srdci, keď pri premene pozdvihujem hostiu nad svet, a čo v srdci nosím, keď idem do Bourguillonu k Panne Márii, kde sa mi zdá, že tam stretávam poľskú Pannu Máriu, ktorú sme vzývali večer pri litániách. Z celého srdca Vám, moje dieťa, žehnám. Toliko dúfam, že mi bude dopriate zas uzrieť milované tváre vás všetkých! Kiež Vás Ježiš opojí svojou láskou a dá, aby na vaše muka zostúpilo celé jeho nebe!
abbé J.
(kard. Charles Journet /1891–1975/, list do okupovaného Poľska, 29. marca 1940)
