„Lebože som mal hlad, a nedali ste mi najesť, mal som smäd, a nedali ste mi napiť…“ Aké závažné slová! Netreba ich komentovať. Máme ich prijať vierou a dobre pochopiť, že o to, čo môžeme pre druhého človeka urobiť a neuděláme, sme vlastnou nedbanlivosťou pripravili svojho Pána… Hovorí sa o tom, čo nevykonáme. O tom, čo by sme síce urobiť mohli, ale pre vlastnú nedbanlivosť neurobíme. Tento človek, ktorý prechádza okolo a je chudobný, nahý, na ceste, trpiaci, po nás nič nežiada, ale je údom Ježišovým, je kusom Ježiša, časťou Ježiša; necháme-ho prejsť a nedáme mu nič z toho, čo potrebuje, nechali sme prejsť Ježiša…
(Charles de Foucauld /1858–1916/, Aux plus petits des mes frères)
