Tvoj krásny list ma veľmi potešil, je potravou pre moju dušu. (…) Vo mne nie je stále nič, stále temná noc. Kde je doba, keď som čítala uchvátená, silná, odvážna, svätého Jána od Kríža a s dušou rozradostenou vzlietala tak vysoko! Minula doba, keď sme „splietali girlandy z kvetín a vybraných smaragdov za čerstvých rán…“
Moja Terezka, ty mi tak dobre rozumieš a tvoja duša je tak vernou ozvenou duše mojej! Áno, ráno nášho života minulo, teraz je tak ťažké, tak úporné poludnie…
A predsa ma niečo napadá: svätý Ján od Kríža nehovorí, že „duša splieta girlandy za sviežich rán, ale z kvetín vybraných za sviežich rán“. Tedy teraz, za poludnie, splieta duša kvety vybrané kedysi za sviežich rán…
Teraz už nemá, čo by ponúkla svojmu Milému než kytičku už natrhnutú, už nevie robiť nič iné než zviazať ju „jediným svojím vlasom…“
Má milovaná Terezka, ty teda veríš, že tento jediný vlas našej lásky stačí?... Veríš, že Pán Boh odo mňa nežiada, aby som vyberala nové kvety a nové smaragdy, pestovala mnoho cností, mala „božsky prevoňané túžby“, ale aby som len viazala láskou kvety sviežich rán?... Nuž, myslíš, že teraz stačí len láska? Ach, táto myšlienka ma tak blaží…
(Celina Martinová, list sestre Terezke, KT 154, 12. júla 1893)
