Dva týždne po tom, čo som podpísal ten klamlivý dokument a priznal sa k veciam, ktoré som nikdy nespáchal, som sa dozvedel trest za svoje „zločiny“ – pätnásť rokov nútených prací. Aspoň som si pomyslel, že mučenie výsluchov skončilo. Dokonca som sa tešil na Sibír a na ťažkú prácu. Telesné utrpenie sa jednoducho muselo vydržať. Túžil som po dni, keď opustím väzenie a prevedú ma do pracovného tábora. Ale nemalo to tak byť. Boli mi súdené ďalšie štyri roky výsluchov a skúšok v Lubyanke, než Boh skončil dolaďovanie a očisťovanie mojej duše. (…)
Pripadal som si chytený do pasce. Chyba, ktorej som sa dopustil podpísaním materiálov, mala teraz poslúžiť ako páka, aby ma dostrkali ďalej. Zdalo sa, že budúcnosť je beznádejne vymedzená práve týmto okamihom zlyhania. Bol som tak beznádejne, že mi modlitba pripadala nemožná. Namiesto toho som vyčítal Bohu, že ma neušetřil ďalšieho utrpenia. (…)
Náhle mi poskytlo útěchu pomyšlení na úzkosť nášho Pána v Getsemanskej záhrade. „Abba, Otče“, povedal, „tebe je všetko možné, odními odo mňa tento kalich!... Avšak nie čo ja, ale čo ty chceš.“… Akým podivuhodným pokladom a zdrojom sily a útěchy sa pre mňa v tomto okamihu stala agónia nášho Pána! Nebolo to len ztotožnenie s Božou vôľou, ale úplné odovzdanie spojené s odložením všetkých ľudských obáv, všetkých pochybností o vlastných schopnostiach vydržať prichádzajúce mučenie, odovzdanie celej bytosti vrátane pochybností o sebe samom. Úplne som sa vzdal svojej poslednej snahy, ba aj vôli držať otěže vlastného života. Musím to nazvať konverziou.
(Walter J. Ciszek SJ /1904–1984/, On mňa vedie, 7. kapitola)
