Som naozaj ďaleko od svätosti, už len toto je dôkazom: miesto toho, aby som sa zo svojej vyprahlosti radovala, mala by som ju pripisovať svojej malej horlivosti a vernosti; mala by ma trápiť, že (už sedem rokov) spím pri vnútornej modlitbe a pri ďakovaní, ale ja sa tým veru netrápim… myslím, že malé deti sa páčia svojim rodičom, keď spia, rovnako ako keď sú hore, myslím na to, že pri operáciách lekári svojich pacientov uspávajú. A nakoniec si myslím, že „Pán vie, z čoho sme utvorení, má na pamäti, že sme len prach“.
(Terézia od Dieťaťa Ježiša, rkp. A, 75v–76r)
