Vznešená paní,
myslím, že by ste sa mala snažiť, i keď bez prehnaného úsilia, myslieť na Boha kedykoľvek pocítite túžbu po meditácii v samote a zároveň ľútosť, že to nemôžete uskutočniť. Nestačí len nechať si tieto myšlienky, až budete mať čas sama pre seba, budete môcť byť za zavretými dverami a nebudete mať k nikomu žiadne povinnosti. Práve okamih, keď ľutujeme, že nemôžeme venovať svoje myšlienky Bohu, musíme využiť. Vtedy môžete Bohu otvoriť svoje srdce vrelé, úprimne a v nadmernej dôvere. Každý okamih, ktorý takto zachytíte, už bude sám osebe stačiť. Každý okamih – nielen keď sedíte v koči alebo v nosítkach –, ale aj keď sa obliekate a češete, dokonca pri jedle a rozhovore s inými ľuďmi.
(François Fénelon /1651–1715/,
dopis grófke Elisabeth de Grammont /1641–1708/, 17. novembra 1694)
