Benedikt XVI. pri generálnej audiencii 16. 2. 2011
Drazí bratia a sestry,
pred dvoma týždňami som predstavil postavu veľkej španielskej mystičky, Terézie od Ježiša. Dnes by som chcel hovoriť o inom významnom svätcovi tej istej krajiny, o duchovnom priateľovi svätej Terézie a reformátorovi – spolu s ňou – karmelitánskej rehoľnej rodiny: o svätom Jánovi od Kríža, ktorý bol vyhlásený učiteľom cirkvi pápežom Piom XI. v roku 1926 a tradíciou nazvaný Doctor mysticus (Mystický učiteľ).
Ján od Kríža sa narodil roku 1542 v malej dedinke Fontíveros, blízko Ávily, v Starom Kastílii, ako syn Gonzala de Yepes a Cataliny Alvaréz. Rodina bola veľmi chudobná, pretože otec, šľachtického pôvodu z Toledu, bol za to, že sa oženil s Catalinou, chudobnou tkáčkou hodvábu, vyhnaný z domu a vydedený. V Jánovom útlom veku jeho otec zomrel a Ján sa ako deväťročný chlapec presťahoval s matkou a bratom Františkom do Mediny del Campo (pri Valladolidu), obchodného a kultúrneho centra. Tu navštevoval kolégiu de los Doctrinos a rovnako vykonával prosté práce pre sestry pri konventnom kostole Márie Magdalény. Následne bol prijatý, s ohľadom na jeho ľudské kvality a študijné výsledky, najprv ako ošetrovateľ do Nemocnice Počatia a potom aj do jezuitskej kolégie, zriadené v Medine del Campo len nedávno: sem začal Ján dochádzať ako osemnásťročný a po tri roky študoval humanitné vedy, rétoriku a klasické jazyky. Na konci tejto formácie už mal jasno, čo sa týka povolania: rozhodol sa pre rehoľný život a medzi toľkými rádmi, prítomnými v Medine, sa cítil byť volaný na Karmel.
V lete roku 1563 vstúpil do noviciátu k karmelitánom v tomto meste a prijal rehoľné meno „od sv. Matúša“. Nasledujúceho roku bol určený na štúdium na prestížnej univerzite v Salamance, kde po tri roky absolvoval humanitné a teologické štúdiá. V roku 1567 bol vysvätený na kňaza a vrátil sa do Mediny del Campo, aby tam slávil primičnú svätú omšu, obklopený priazňou svojich príbuzných. A práve tu došlo k prvému stretnutiu medzi Jánom a Teréziou od Ježiša. Stretnutie bolo rozhodujúce pre oboch: Terézia mu vysvetlila plán reformy Karmelu rovnako v mužskej vetve rádu a ponúkla Jánovi, aby sa k nemu „pre väčšiu slávu Božiu“ pridal; mladý kňaz bol očarený Teréziinými ideami natoľko, že sa stal veľkým stúpencom jej úmyslu. Obaja po niekoľko mesiacov spoločne pracovali a zdieľali pritom ideály a zámer čo najskôr otvoriť dom bosých karmelitánov: k tomu došlo 28. decembra 1568 v Duruelu, na osamelom mieste v ávilskom kraji. S Jánom tvorili túto prvú reformovanú mužskú komunitu ďalší dvaja spoločníci. Pri obnovení rehoľnej profesie podľa prvotnej rehoľného predpisu prijali nové mená: Ján sa vtedy nazval „od Kríža“ a pod týmto menom bude následne všeobecne známy. Koncom roku 1572, na žiadosť svätej Terézie, sa stal spovedníkom a vikárom kláštora Vtelenia v Ávile, kde sa svetica stala predstavenou. Boli to roky ich úzkej spolupráce a duchovného priateľstva, ktorá obohatila oboch. Do tohto obdobia spadajú rovnako najdôležitejšie teréziánske diela a prvé Jánove spisy.
Prilnutie k reforme Karmelu nebolo jednoduché a stálo Jánovi i ťažké utrpenia. Najbolestnejšou udalosťou bol v roku 1577 jeho únos a uväznenie v konvente karmelitánov pôvodnej observancie v Tolede, na základe nesprávneho obvinenia. Po niekoľko mesiacov bol svetec väznený, zbavený telesných a duchovných podpor a vystavený fyzickému a morálnemu nátlaku. Tu zložil, okrem iných básní, svoju slávnu Duchovnú pieseň. Konečne sa mu v noci zo 16. na 17. augusta 1578 podarilo dobrodružným spôsobom utiecť a uchýliť sa do kláštora bosých karmelitiek v tom istom meste. Svätá Terézia a jeho reformovaní spolubratri vítali s nesmiernou radosťou jeho oslobodenie a po krátkom čase fyzického zotavenia bol Ján určený do Andalúzie, kde strávil desať rokov v rôznych konventoch, zvlášť v Granade. Zastával v rámci rádu stále významnejšie úrady, až sa stal provinčným vikárom, a dovršil spísanie svojich duchovných pojednaní. Následne sa vrátil do rodnej krajiny ako člen generálneho vedenia teréziánskej rehoľnej rodiny, ktorá sa už tešila plnej právnej autonómii. V roku 1591 bol zbavený všetkých zodpovedných úloh a bol určený pre novú rehoľnú provinciu v Mexiku. Zatiaľ čo sa s ďalšími desiatimi spolubratmi pripravoval na dlhú cestu, stiahol sa do ústrania jedného konventu poblíž Jaén. Tam ťažko onemocnel. S vzorovým pokojom a trpezlivosťou odolával Ján veľkým bolestiam. Zomrel v noci zo 13. na 14. decembra 1591, zatiaľ čo jeho spolubratri recitovali matutinum. Rozlúčil sa s nimi slovami: „Dnes budem spievať matutinum v nebi.“ Jeho telesné pozostatky boli prenesené do Segovie. Blažení bol Klementom X. v roku 1675 a svatoorený Benediktom XIII. v roku 1726.
Ján je považovaný za jedného z najvýznamnejších lyrických básnikov španielskej literatúry. Jeho veľkými spismi sú: Výstup na horu Karmel, Temná noc, Duchovná pieseň a Živý plameň lásky.
V Duchovnej piesni predstavuje svätý Ján cestu očisťovania duše, a teda postupné radostné nadobúdanie Boha, kým duša nedôjde až k zakúšaniu toho, že miluje Boha tou istou láskou, ktorou je Jím milovaná. Živý plameň lásky pokračuje v tejto perspektíve, detailne popisuje stav pretransformujúceho zjednotenia s Bohom. Ján stále používa prirovnanie ohňa: ako oheň, ktorý plane stále viac, spaľuje drevo, takže je natoľko pretransformuje, že sa i ono samo stáva plameňom, tak aj Duch svätý, ktorý za temnej noci očisťuje a prečisťuje dušu, časom ju natoľko osvetľuje a zahrieva, akoby sa ona sama stala plameňom. Život duše je ustavičným sviatkom Ducha svätého, ktorý dáva vytušiť slávu zjednotenia s Bohom na večnosť.
Výstup na horu Karmel predstavuje pokrok na duchovnej ceste z pohľadu postupného očisťovania duše, nevyhnutného k dosiahnutiu vrcholu kresťanskej dokonalosti, symbolizovanej vrcholom hory Karmel. Toto očisťovanie je líčené ako putovanie, na ktoré sa človek vydá svojou spoluprácou s Božím pôsobením, aby oslobodil dušu od každého lnutia či náklonnosti, ktorá by bola v rozpore s Božou vôľou. Očistenie, ktoré – má-li viesť až k zjednoteniu lásky s Bohom – musí byť úplné, začína očistením života zmyslov a pokračuje tým, ktorého sa dosahuje prostredníctvom troch teologálnych cností: viery, nádeje a lásky. Tie očisťujú rozum, pamäť a vôľu. Temná noc popisuje „pasívny“ aspekt, alebo Boží zásah do tohto procesu „očišťovania“ duše. Ľudské úsilie je totiž neschopné dôjsť až k najhlbším koreňom zlých náklonností a návykov osoby: môže ich iba pribrzdiť, nie úplne vykoreniť. Aby boli skutočne vykorenené, je potrebné zvláštne Božie pôsobenie, ktoré radikálne očistí ducha a disponuje ho k zjednoteniu lásky so Sebou. Svätý Ján definuje takéto očistenie ako „pasívne“ práve preto, že aj keď je dušou prijaté, je uskutočnené tajomným pôsobením Ducha svätého, ktorý ako ohnivý plameň spaľuje každú nečistotu. V tomto stave je duša podrobená skúškam všetkého druhu, akoby sa nachádzala v temnej noci.
Tieto odkazy na Jánove hlavné dielo nám napomáhajú, aby sme sa priblížili hlavným bodom jeho obsiahlej a hlbokej mystickej nauky, ktorej účelom je popísať istú cestu, jak dospieť ke svätosti, k stavu dokonalosti, ktorého Bôh volá všetkých. Podľa Jána od Kríža všetko, čo existuje, je stvorené od Boha a dobré. Prostredníctvom tvorov môžeme dôjsť k objavu Toho, ktorý v nich zanechal svoje stopy. Viera je však jediný zdroj, darovaný človeku k tomu, aby poznával Boha takého, aký je sám v Sebe, ako trojjediný Boh. Všetko, čo chcel Boh oznámiť človeku, povedal v Ježišovi Kristovi, vo svojom Slove, ktoré sa stalo telom. Ježiš Kristus je jedinou a definitívnou cestou k Otcovi (srov. Ján 14,6). Čokoľvek stvoreného nie je ničím v porovnaní s Bohom a mimo Neho nemá nič hodnotu: z toho vyplýva, že k tomu, aby človek dospel k dokonalej Božej láske, sa musí každá iná láska pripodobniť láske Božej v Kristovi.
Preto svätý Ján od Kríža zdôrazňuje nevyhnutnosť očisťovania a vnútorného vyprázdnenia k pretransformovaniu v Boha, čo je jediným cieľom dokonalosti. Toto „očišťovanie“ nespočíva jednoducho vo fyzickom odňatí vecí alebo ich užívaní; duši činí čistou a slobodnou to, keď sa odstráni každá nezriadená závislosť na veciach. Všetko musí mať svoje miesto v Bohu ako strede a cieli života. Dlhý a namáhavý proces očisťovania vyžaduje určite osobnú námahu, ale skutočným protagonistom je Boh: všetko, čo môže urobiť človek, je „disponovať sa“, byť otvorený božskému pôsobeniu a neklásť mu odpor. Rytmus rastu viery, nádeje a lásky ide ruka v ruke s dielom očisťovania a s postupným zjednocovaním sa s Bohom až k pretransformovaniu v Neho. Keď sa dosiahne tento cieľ, duša sa hrouží do samotného trojičného života, takže svätý Ján o nej tvrdí, že dospieva až k tomu, že miluje Boha tou istou láskou, akou ju miluje On, pretože miluje v Duchu svätom. Preto má Mystický učiteľ za to, že k pravému zjednoteniu lásky s Bohom nedochádza, pokiaľ nevrcholí trojičným zjednotením. V tomto svrchovanom stave poznáva svätá duša všetko v Bohu a nepotrebuje už zprostredkovanie tvorov, aby k Nemu došla. Duša sa už cíti zaplavená božskou láskou a plne sa v nej raduje.
Tento obraz sv. Jána od Kríža iste nepatrí k „najsladším“. Ide o prosté dielo anonymného maliara, ktoré vzniklo na prianie generálneho predstaveného bosých karmelitánov P. Jána od Ducha svätého. Cenné je, že obraz bol namalovaný v dobe, keď ešte žila rada tých, kto Jána osobne poznali. Uchováva sa v kláštore bosých karmelitánov v Segovii.
Drazí bratia a sestry, nakoniec zostáva otázka: má tento svätec so svojou vznešenou mystikou, s týmto náročným putovaním k vrcholu dokonalosti, čo povedať i nám, obyčajným kresťanom, ktorí žijeme v okolnostiach dnešného života? Alebo je príkladom a vzorom iba pre niekoľko vyvolených duší, ktoré môžu naozaj nastúpiť túto cestu očisťovania mystického výstupu? Aby sme našli odpoveď, musíme si byť predovšetkým vedomí, že život svätého Jána od Kríža nebol nejakým „vznášaním sa na mystických oblakoch“, nýbrž bol životom veľmi tvrdým, veľmi praktickým a konkrétnym, či už ako reformátora rádu, ktorý narážal na toľko odporu, či už ako provinčného predstaveného alebo ako väzňa v rukách spolubratov, kedy bol vystavený nepredstaviteľným urážkam a fyzickému mučeniu. Bol to naozaj tvrdý život, ale práve počas mesiacov, strávených vo väzení, napísal Ján jedno zo svojich najkrajších diel. A takto môžeme pochopiť, že putovanie s Kristom, kráčanie s Kristom-Cestou, nie je ďalšou záťažou k už tak ťažkému jhu nášho života, nie je niečím, čo by naše bremeno učinilo ešte ťažším, ale je niečím celkom odlišným, je svetlom, je silou, ktorá nám pomáha niesť toto bremeno. Nosiť v sebe veľkú lásku, táto láska mu takmer dáva krídla, takže ľahšie znáša všetky útrapy života, pretože v sebe nosí toto veľké svetlo. Toto je viera: byť milovaný Bohom a nechať sa milovať Bohom v Kristovi Ježišovi. „Nechať sa milovať“ je svetlom, ktoré nám pomáha nosiť každodenné bremeno. A svätosť nie je naším dielom, a to veľmi nesnadným, ale je práve touto „otvorením“: treba otvoriť okná našej duše, aby Božie svetlo mohlo prenikať dnu, nezabúdať na Boha, pretože práve v otvorenosti jeho svetlu spočíva sila a tiež radosť vykúpených. Prosme Pána, aby nám pomohol nachádzať túto svätosť, nechať sa Bohom milovať, čo je povolanie nás všetkých a naše pravé vykúpenie.
Z taliančiny preložil P. Vojtěch Kohut, OCD.
