Ježiš, chlieb života

Enzo Bianchi

Po rozprávaní o znamení, ktoré Ježiš učinil (por. Ján 6,11–13), a porozumení tejto udalosti ako zjaveniu Ježiša, „chleba večného života“, skrze ktorého Otec priťahuje ľudí (por. Ján 6,26–51), dnes čítame niekoľko Ježišových slov, ktoré osvetľujú gesto, ktoré zanechal apoštolom neskôr, na konci svojej pozemskej existencie – teda eucharistiu. Ján ju totiž nepredstavuje ako „ustanovenú“ Ježišom pri poslednej večeri (por. Mk 14,22–25), ale ako zvesť z úst samotného Ježiša.
V dialógu s náboženskými predstaviteľmi Izraela v synagóge v Kafarnaume Ježiš rozvádza to, čo bolo povedané počas celej šiestej kapitoly štvrtého evanjelia, a dochádza tak k rozhodujúcemu zjaveniu: „Ja som ten chlieb živý, ktorý zostúpil z neba... Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, obetované za život sveta.“ Zvesť, ktorá obsahuje aj prísľub, ako vyplýva z budúceho času, sa zdá záhadná a poburujúca a ešte aj dnes nám znie podivne. Ako je možné, aby nejaký človek dal sám seba, svoje telo na jedlo druhým? Áno, ten, kto nemá vieru, môže byť iba pohoršený týmito slovami, ktoré sú kameňom úrazu...

Napriek tomu tvárou v tvár pohoršeniu svojich poslucháčov Ježiš tento svoj výrok potvrdzuje, a to obzvlášť slávnostným spôsobom: „Amen, amen, hovorím vám: Keď nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život... Veď moje telo je skutočný pokrm a moja krv je skutočný nápoj.“ Ide teda o to jesť telo a piť krv Božieho Syna, mať účasť na celom jeho živote, vstrebávať ako pokrm a nápoj celý Ježišov život, a tak dospieť k takémuto životu, akým žil on (por. Flp 2,5; Tit 2,11–12). Tieto slová však zároveň odkazujú na Ježišovo utrpenie a smrť, na násilný a nespravodlivý koniec podstúpený na kríži, na jeho rozlámané telo a prelité krvi, na dar života vydaného pre druhých, dar lásky žitej do krajnosti. Toho všetkého je eucharistia znamením, to všetko vypráva v živote cirkvi...

Je potrebné pochopiť, že v tomto eucharistickom zvestovaní je veľké tajomstvo viery a zároveň veľké tajomstvo lásky. Je to tajomstvo viery, nakoľko ide o to jesť a piť nie obyčajný pokrm a nápoj, ale nič menšie než telo a krv Božieho Syna, ktorý zostúpil z neba (por. Ján 3,13; 6,38.41.42) a na nebesá vystúpil v hodine svojej smrti a vzkriesenia (por. Ján 3,13; 20,17). Je to tajomstvo lásky, pretože je potrebné prijať, poznať, milovať a vstrebávať Ježišov život s istotou, že je vyprávaním o agapé, láske Boha k človeku (por. Ján 3,16; 15,9; 17,23–26).

Ten, kto verí v Ježiša Krista, tu teda dostáva obrovskú možnosť, že sám Ježiš bude žiť v ňom a on v Ježišovi: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“ A navyše: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, tak aj ten, kto je mňa, bude žiť zo mňa.“ Skrze Ježiša tak veriací môže mať účasť na samom živote Boha, božskom a večnom živote (por. 2 Peter 1,4)! Inými slovami, kto žije z Ježišovej lásky (por. Ján 13,34; 15,12), žije zo života Boha, ktorý je láska (por. 1 Ján 1,8.16), láska silnejšia než smrť (por. Pies 8,6) a akýkoľvek hriech (por. Lk 7,47).

V tomto svetle chápeme dobre slová v prologe štvrtého evanjelia: „Slovo sa stalo telom“ (Ján 1,14), telom, ktoré môže byť v eucharistii vstrebávané, nech už má podobu Ježišových slov, alebo sviatostnú podobu jeho tela a krvi. Dostávame sa tak k hlbokému pochopeniu, ktoré osvetľuje veľké tajomstvo eucharistie a je nám zvestované v celom Novom zákone: Ján nám odhaľuje, že eucharistia nie je len pamiatkou Ježišovho umúčenia, smrti a vzkriesenia, ale pripomienkou celého jeho života Syna, jeho života u Otca skôr, než bol svet, až po jeho príchod v sláve na konci časov. A toto je „kalich zjednotenia“ – podľa slov jedného cirkevného otca – na ktorom máme účasť zakaždým, keď pristupujeme k eucharistii.

(Vybrané z knihy Hlásej slovo,
komentár k nedeľným liturgickým čítaním, ročný cyklus B,
ktorú vydalo Karmelitánske nakladateľstvo
v Kostelnom Vydří v roku 2014.)