(a tiež trochu o duchovnej čítaní vôbec)
P. Gorazd Cetkovský O.Carm.
V predminulom čísle časopisu som sa v rámci článku o Jánovi z Jenštejna zmienil aj o tom, ako drahá bola svätej Terezii z Lisieux kniha Následovanie Krista. Sestra Milada od Spasiteľa sveta z pražského Karmelu sv. Josefa sa teraz svätou Tereziou zaoberá podrobne (ako svedčí aj jej práca o vzťahu sv. Terezie k Panne Márii, ktorú môžete čítať na stránkach tohtoročných čísel časopisu Karmel) a dodatočne ma upozornila na ešte jedno miesto Autobiografických spisov. Práve z neho vyplýva, že Terezia poznala Následovanie Krista vlastne naspamäť. Chcem tu teda – aspoň dodatočne, na doplnenie – uviesť aj toto miesto Tereziiných „myšlienok o milostiach, ktoré jej Pán Boh udelil“ (ako ona sama svoje autobiografické záznamy chápala – srov. AS 17).
... budem hovoriť o potrave, ktorou na mňa plýtval „v hojnosti“. Už dávno som sa živila „čistou múkou“, obsiahnutou v „Následovaní“. To bola jediná kniha, ktorá mi vyhovovala, pretože som ešte nenalezla poklady skryté v evangeliu. Vedela som naspamäť skoro všetky kapitoly svojho drahého „Následovania“, táto knižka ma nikdy neopúšťala. V lete som ju nosila v kapse, v zime v rukávniku. Stalo sa tradíciou, že u mojej tety sa tým veľmi bavili. Otevřeli ju namátkou a dali mi predniesť kapitolu, ktorá im padla do oka.1
A potom hovorí Terezia o ďalších knihách, ktoré sa jej vtedy dostali do rúk: Vo 14 rokoch, pri mojej túžbe po vedomí, Pán Boh shledal, že je nutné pridať k „čistej múke“ med a olej v hojnosti... (tamtiež).
Terezia tu ukazuje, ako dôležité pre ňu – ako už dospievajúcu dievča – bolo, že mohla rozvíjať svoj duchovný život aj čítaním vhodných kníh. Klasická asketika pre takéto čítanie užíva ustálené označenie „duchovná čítanie“. V kláštoroch a seminároch tejto činnosti patrí v rozvrhu dňa pravidelne pevné miesto. A podobne sa snažia takto „čerpať“ aj kňazi a mnoho veriacich laikov, ktorí žijú „vo svete“. Preto je pre nás zaujímavé čítať si ďalej odstavce, v ktorých Terezia popisuje účinky duchovnej čítania na svoju dušu a na dušu svojej sestry Celiny. Nechcem už citovať, zmienim iba v bodoch:
- duchovná čítanie zapalovala Tereziino srdce nadšením,
- obe dievčatá svoje nadšenie zdieľali v rozhovoroch, ktorými ich pokrvné sestrstvo prešlo v sestrstvo duchovné,
- bolo pre nich potom snazšie cvičiť sa v cnostiach, zaprieť sa, rásť v láske.
V úryvku, ktorý som citoval v článku v predminulom čísle, Terezia písala, že Následovanie je jej (vedľa evanjelia) oporou aj vo chvíľach vnútornej vyprahlosti a neschopnosti. Označila je pritom za „solidnú a zcela čistú potravu“ (AS 170). Ako je zjavné ešte viac z úryvku, ktorý sme uviedli teraz vyššie, toto jej prirovnanie duchovnej čítania k pokrmu je inšpirované 16. kapitolou knihy proroka Ezechiela. Tam je Hospodinova starostlivosť o vyvolený ľud vykreslená prirovnáním o dievčine, ktorú ako odhodené novorodené dieťa milosrdne zachránil šľachetný muž, dal jej žiť, vyvolil si ju za snúbenicu a zahŕňal ju tým najlepším – vrátane vybraného jedla: „jedla si pokrmy z bielej múky, medu a oleja“ (Ez 16,13 – dnes užívaný preklad). S obrazom Boha ako toho, kto sýti svoje vyvolené výživným pokrmom, sa stretneme aj na iných miestach Písma svätého.
Neprehliadnime ale, že obe uvedené miesta z Autobiografických spisov, ktoré zmieňujú knižku Následovanie, zdôrazňujú vždy tutéž vlastnosť „duchovnej potravy“ (ktorú pre Terezii Následovanie znamená), totiž čistotu: raz ju označuje „čistou múkou“, podruhé ako „solidnú, zcela čistú potravu“. Nevyzýva nás opakovanie tohto výrazu k zamysleniu nad tým, čo hlbšie sa za Tereziinými slovami skrýva?
Verím, že ako prvé v poradí sa nám môže vybaviť naše vlastné úmorné skúsenosť s tým, čo – márna sláva, napriek sľubným odporúčaniam dotyčnej knihy kňazmi, priateľmi či odinakiaľ – nesytí... Len sami sebe otvorene priznajme, že dobre vieme, ako únavné je čítať stále ďalej a čakať, či nás knižka „chytí“, loviť v objemnom rozsahu mnohých strán ojedinelé výživné kúsky či (s iným prirovnáním) klesať si cestu vpred hušťami zložitých myšlienok a formulácií. Je toľko kníh a textov, ktoré nás cez najlepšiu snahu len unavujú, vyčerpávajú, či dokonca znepokojujú, matú... Aké blaženstvo je potom nájsť to, čo nám „sadne“! Nie lacno, ale naozaj spásne (snažíme sa predsa byť v tomto smysle opatrní a poctivo rozlišovať). Aké šťastie je nájsť „solidnú a zcela čistú potravu“!
Mám však sklon nachádzať za Tereziiným svedectvom ešte viac: výzvu pre nás k zamysleniu, nakoľko máme hľadať stále nové „pokrm“ a nakoľko sa máme opakovane s vernosťou vracať k starému, už osvedčenému. Nejde o nekritické uprednostňovanie jedného či druhého, ale o skúmanie zdravej miery v obojom: v zaobchádzaní s vecami starými i novými. Veď dychtí-li svet okolo nás (v snahe čo najviac zakúsiť, ovládnuť, zarobiť) po stále novom, sme aj my takýmto tlakom iste zasiahnutí viac, než si myslíme, a taktiež v duchovných veciach sa správame podobne. Výsledkom potom môže byť, že nenachádzame to prínosné nové, aniž by sme naplno ocenili to staré (ešte s prirovnaniem k pokrmu: dôkladne to strávili, načerpali z toho silu, prijímali to opakovane). Keby Terezia pristúpila k Následovaniu Krista takto, keby ho nečítala opakovane, iste by ho nepoznala naspamäť.
Tereziinu radosť z duchovnej stravy, ktorá je čistou, by sme mohli nahliadnuť aj v najširších súvislostiach našej rádovej tradície. Starší karmelitánski autori radi zdôrazňovali, že čistota je cnosťou Karmelu dôverne drahou, že sľub čistoty je v Karmelu súhrnom a symbolom všetkej spirituality zasvätenia. Nejde tu pritom o čistotu iba vo zmysle bezúhonnosti v oblasti šiesteho prikázania desatera. Ide o čisté srdce, snahu o úplné odovzdanie sa Bohu v láske: „celou svojou silou, celou svojou mysľou, zo všetkej svojej sily“. Vzory takejto čistoty sú karmelitánom ak prorok Eliáš, tak Panna Mária, ktorú bratia od stredoveku nazývali Karmelu Matkou a Ozdobou, Krásou. Tak sa o tom ostatne zmieňuje aj sestra Milada, keď vo svojom článku o vzťahu sv. Terezie z Lisieux k Panne Márii rozoberá symboliku Mariina ochranného pláště.
Ale vráťme sa ešte k Tereziinej znalosti Následovania Krista. Vďaka dôkladnému spracovaniu Tereziiných písaní a vďaka ich knižnému vydaniu v tejto prepracovanej podobe je veľmi ľahké vyhľadať si v pripojených register súpis citácií z Následovania, obsiahnutých v Tereziiných spisoch a v jej listoch. Celkom je týchto citácií okolo päťdesiat. Aniž by som postupoval s nejakou vedeckou dôslednosťou, rád by som na záver tohto článku jednoducho uviedol niekoľko úryvkov zo „zlatej knižky“, a to práve tých, na ktoré sa Terezia vo svojich spisoch a listoch odvolala častejšie (viackrát). Použijem pritom českého prekladu Následovania Krista od Josefa Pernikáře, vydaného Kresťanskou akadémiou v Ríme v roku 1969.
(O pokornom poznávaní seba samého – I, 2,3)
Čím väčšie a lepšie máš vedomosti, tým prísnejšie budeš súdený, keď nebudeš aj svätejšie žiť. Nevynášaj sa teda žiadnym umením alebo vedomím, ale skôr maj bázeň z toho, čo ti bolo dané poznať.
Keď sa ti zdá, že veľa vieš a dosť dobre chápeš, uvedomuj si, že je omnoho viac toho, čo nevieš. Nech sa nevyvyšuješ nad kýmkoľvek, keď sú niektorí ešte učenější a veci znalější?
Chceš-li niečo s prospech vedieť a naučiť sa, hľaď byť radšej neznám a nepovažovaný za nič.
(O tom ako málo je milovníkov Ježišovho kríža – II, 11,4)
Zriedkakedy sa nájde niekto tak duchovný, aby bol oproštený od všetkého svetského. Veď kde nájdeme človeka vpravde prostomyselného a odpútaného od všetkých tvorov? Je vzácny ako z ďalekých krajín a z najzazších končín zeme. I keby človek rozdal celý svoj majetok, ešte to nie je ničím. Keby konal prísne pokání, ešte je to málo. Keby obsiahol všetku vedu, ešte je ďaleko od cieľa. A keby mal veľkú cnosť a vrúcnu zbožnosť, ešte mu mnoho chýba; totiž to jedno, čo mu je najviac potrebné.
A čo to je? Aby všetko opustil, opustil aj seba samého; aby vystúpil sám zo seba a neponechal si ani tieň sebelásky. A keď učiní všetko to, čo vie, že má vykonať, aby ešte mal za to, že neučinil nič.
(O podivuhodnom pôsobení Božej lásky – III, 5,4)
Kto miluje, ten lieta, beží, raduje sa; je voľný a nič ho nezadrží. Dáva všetko za všetko a má všetko vo všetkom; veď spočíva u jedného a nade všetko najvyššieho, z nehož pramení a vzniká všetko dobré. Nehľadí na dary, ale obracia sa k darcovi, ktorý prevyšuje všetky dobra.
Láska často nezná mieru, nýbrž plane nade všetku mieru. Láska necíti bremeno, nedbá námahy; chce vykonať viac, než nač stačí jej síly; nevyhovára sa na nemožnosť, veď si myslí, že všetko dokáže a smie. Všetkého je teda schopná, mnoho dokáže a privádza k výsledku aj tam, kde nemilujúci umdľáva a klesá.
(O pravej slobode ducha, ktoré možno dosiahnuť skôr pokornou modlitbou než čítaním – III, 26,3)
Môj Bože, nevýslovná slasti, premeň mi v trpkosť všetko telesné potešenie, ktoré ma odvádza od lásky k večným veciam a zhoubne ma k sebe vábí príslibom nejakej časnej rozkoše.
Aby nade mnou nezvíťazil, môj Bože, aby nezvíťazilo telo a krv; aby ma neoklamal svet a jeho krátka sláva; aby ma nepodrazil diabol a jeho šal postoj. Daj mi silu k odporovaniu, trpezlivosť k znášaniu a stálosť k vytrvaniu. Miesto všetkých svetských potešení mi daj presladké pomazanie svojho Ducha a miesto telesnej lásky mi vnukni lásku k svojmu menu.
(O túžbe po večnom živote a o veľkej odmene prisľúbenej bojujúcim – III, 49,7)
Teraz sa teda pokorne sklň pred každou mocou a nehľaď na to, kto ti to hovorí alebo príkazuje. Ale veľmi dbaj o to, aby si ochotne prijímal a úprimne sa snažil vyplniť všetko, čo od teba ktokoľvek požaduje alebo chce, ať je to predstavený, či podriadený, a nebo tobě rovný.
Nech si vyhľadáva jeden to a druhý ono, nech sa chváli ten tým a onen oným a zbiera tisícerou chválu; ty sa neraduj z toho ani z onoho, nýbrž len z vlastného poníženia, z môjho zalíbenia a z mojej cti. A tvojim prianím budiž, aby si svojim životom i smrťou stále oslavoval Boha.
* * * * *
A tak nás – rodinu Karmelu v našom národe – tohtoročné 600. výročie úmrtia pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna môže okrem iného viesť k úžasu nad mohutnosťou prúdu duchovnej tradície v dejinách cirkvi: náuka, formulovaná prostým spôsobom vo „zlatej knižke“ Následovanie Krista, ktorej korene siahajú až do roudnického augustiniánskeho kláštora a patrila k obsahu duchovného vedenia, ktorého sa tu arcibiskupovi Janovi dostávalo, po piatich storočiach vydala ako „solidnú, zcela čistú“ duchovnú potravu nový plod: vo svätej karmelitke Terezii z Lisieux.
